Medzinárodná organizácia spisovateľov PEN klub je podľa oficiálnej propagandy najstaršia svetová organizácia na ochranu ľudských práv a tiež najstaršia organizácia, ktorá propaguje priateľstvo a intelektuálnu spoluprácu medzi všetkými spisovateľmi bez ohľadu nato, kde žijú, bojujúca za slobodu slova a konajúca ako mohutný hlas na podporu spisovateľov prenasledovaných, väznených, či zavraždených za svoje názory. Iné zdroje však uvádzajú, že je to slobodomurárska organizácia, ktorá prostredníctvom novinárov, spisovateľov a vydavateľov má vytvárať či ovplyvňovať verejnú mienku po celom svete.
Faktom je, že realita fungovania tejto organizácie je na míle vzdialená nalešteným poučkám, a len jej zakladatelia by vedeli povedať, ako to bolo na začiatku.
Reči sa hovoria...
Základný kameň PEN klubu položilo 5. októbra 1921 štyridsaťjeden anglických spisovateľov, ktorí sa zišli na prvej spoločnej večery v reštaurácii Florence v Londýne. Dohodli sa na základných cieľoch a názve klubu, ktorý v sebe ukrýval aj hlavnú podmienku členstva, pretože ho tvorili začiatočné písmená profesií spojených so slovom –poets, playwrights, editors, essayists, novelists(básnici, dramatici, vydavatelia, žurnalisti,prozaici). A skratka PEN, čo v angličtine znamená pero, efektne zdôrazňovala, komu je klub určený.
Ciele klubu boli od začiatku veľavravné: v neformálnej atmosfére klubových večier nadväzovať osobné kontakty sozahraničnými kolegami, podporovať tak priateľstvo a spoluprácu spisovateľov celého sveta, vyvracaťrasové, náboženské a iné predsudky, ktoré môžu viesť k nepriateľstvu, šovinizmu a vojnám. Už na začiatku teda bolo jasné, že nepôjde iba o nejaký záujmový či debatný spolok, ale že sa tu rodí niečo oveľa väčšie.
Prvým predsedom PEN klubu sa stal John Galsworthy. Bol to muž z bohatej rodiny, v jeho prospech hovorila aj svetová popularita, ktorú si získal románom Sága rodu Forsytovcov. Jeho názor na poslanie nového klubu je zrejmý aj z jeho prejavu: „PEN klub by istým spôsobom mohol a mal byť strážcom literatúry a ďalších umení, hudby, maľby a sochárstva, voči démonom šovinizmu a sektárstva. Mal by sa pokúsiť zabezpečiť takú všeobecnú veľkodušnosť k umeniu, že by v budúcnosti v dobách konfliktov znemožnil zlomyseľný ostrakizmus jedného či druhého národného umenia... Nie je nič horšie na tomto svete než predsudky prameniace z ignorancie; ak sú navyše podnecované bezohľadným patriotom, stávajú sa rozbuškou.“
Možno naozaj úprimne veril tomu, čo hovoril, no skutočnosť je dnes zásadne iná. Smutným faktom však je, že PEN klub sám je dnes akousi sektou medzi združeniami autorov (alebo aspoň chce byť), navyše zámerne velebenou, aby jej vyjadrenia mali silnejšiu váhu a spoločenský dosah. PEN klub sa mieša do politiky, ostrakizuje a selektuje nielen spisovateľov, ale aj obete ako také.
Absurdná dráma
Podľa posledných zverejnených údajov mezinárodný PEN klub dnes tvorí 144 autonómnych centier v 101 krajinách. Zakladatelia nových centier medzinárodného PEN klubu v ďalších krajinách boli väčšinou novinári či literárni agenti so společenskými ambíciami. Vďaka kontaktom združovali okolo seba čo najširšiu členskú základňu a usilovali sa získať aspoň jedného autora, ktorý mal meno aj vo svete.
Medzinárodný PEN klub sa vo svojej charte stavia za slobodu tlače, je proti svojvoľnej cenzúre v dobe mieru a zastáva názor, že slobodná kritika vlád, úradov a inštitúcií je podmienkou zákonitého vývoja sveta k dokonalejšiemu politickému a ekonomickému poriadku. Keďže sloboda vyžaduje dobrovoľnú sebadisciplínu, členovia sa zaväzujúvzdorovať zlu akým sú lživé publikácie či prekrúcanie faktov pre politické a osobné ciele. V tejto súvislosti mi príde ako päsť medzi oči, že čestným predsedom českého PEN klubu bol Václav Havel, ktorý klamal a prekrúcal fakty ako na bežiacom páse, len aby dostál svojim politickým úlohám a cieľom. Ako absurdita môže byť.
Napokon, mnohé konkrétne kroky PEN klubu sú minimálne absurdné. V roku 2015 udelil PEN klub francúzskemu satirickému časopisu Charlie Hebdo cenu za údajnú odvahu v boji za slobodu slova. Nikomu netreba objasňovať, akou „satirou“ sa živí tento bulvárny plátok (bulvárna tlač: špecifický typ tlače, komerčne zacielený na univerzálne masové publikum, ktorý v záujme obchodného úspechu rezignuje na dôsledne spravodajské zobrazenie reality a poskytuje publiku únikové témy, nesené negatívnou sémantikou – pozn. autorky) a na akú úroveň kladie slobodu slova. Preto asi nikoho neprekvapí, že krátko na to, ako sa zrútilo do Čierneho mora lietadlo s Alexandrovcami, Charlie Hebdo uverejnil obrázok padajúceho lietadla Tu-154 sprevádzaný výkrikom a-a-a-a-a spolu s textom: „Repertoár súboru Červenej armády sa rozširuje.“ A PEN klub mlčí.
PEN klub si všíma spisovateľov či novinárov na Kube, v Číne a Bielorusku, trápia ho ľudské práve v Tibete a na Taiwane, no „humanitárne bombardovanie“ Juhoslávie touto organizáciou, ktorá vraj bojuje za ľudské práva a spolupracuje s UNESCO, nijako nepohlo. Keď v Turecku zatvárajú a popravujú Kurdov, PEN klub mlčí, keď však Kurdov zatváral a popravoval Saddám Husajn, PEN klub protestoval. Agresívne výboje USA a vojsk NATO do Iraku, Afganistanu, Sýrie, Líbye a ich angažovanie sa v konfliktoch po celom svete, to PEN klub netrápi. Následné zastávanie sa utečencov a vytváranie pocitu viny na nesprávnej adrese potom vyznieva viac než falošne.
Nepriateľ je jasný
Pred otvorením Zimných olympijských hier 2014 v Soči vyhlásil medzinárodný PEN klub kampaň nazvanú Out of the Cold. Manažérka pre komunikáciu Sahar Halaimzai rozoslala národným centrám výzvu, aby sa pripojili k apelu „Rusko, zruš zákony brániace slobodnému vyjadrovaniu!“. Halaimzai mala na mysli trojicu Putinových zákonov z rokov 2012 a 2013: zákaz propagandy iných než tradičných sexuálnych vzťahov, zákaz rúhania – exemplárny príklad predstavujú feministky z tzv. punkovej skupiny Pussy Riot, ktoré svojim vreskom narušili obrad v katedrále Krista Spasiteľa vo februári 2012, obnovenie zákona na kriminalizáciu hanobenia na verejnosti (očierňovanie, nactiutŕhanie). Vskutku zákony, ktoré nemajú v slušnej spoločnosti opodstatnenie, však? Mimochodom, prečo musia spisovatelia sveta ochraňovať práve tzv. speváčky či skôr radodajky zo skupiny s príznačným názvom?
Našťastie, na Slovensku táto výzva narazila. V diskusii zazneli názory, že mezinárodný PEN klub chce dosiahnuť spolitizovanie olympijských her. Vnášanie politickej agendy do olympijských hier sme si však prežili (obojstranne) za studenej vojny a to posledné, čo chceme dnes, je, aby byla vyhlásená nejaká nová, hoci len jednostranne.
V roku 2015 Český PEN klub kritizoval prezidenta Zemana za jeho výroky k migrácii. „Pod zámienkou hrozby radikálneho islamismu práve Vy, pán prezident, podnecujete odmietanie pomoci zúboženým ľuďom, ktorí stratili všetko a snažia sa začať znovu.“ Medzi autormi výzvy figurujú okrem predsedu Českého centra Mezinárodného PEN klubu Jiřího Dědečka (čakali ste nejakú silnejšiu autoritu?) aj jeho podpredsedovia Ivan Klíma a Markéta Hejkalová. České centrum sa zároveň pripojilo k výzve českej olympioničky Věry Čáslavskej, ktorá vyzvala českú verejnosť pomáhať utečencom: „Členovia výboru PEN klubu sú znepokojení vyvolávaním nálad nacionalismu a xenofóbie namiesto snahy po účinnej ľudskej solidarite s utečencami.“
Na Slovensku je novinárska a literárna obec rozhádaná. Turbulencie má za sebou aj Slovenské centrum PEN klubu a tí, ktorí tam už nie sú, ohovárajú tých, ktorí tam sú teraz. Vraj sa dnešné vedenie odklonilo od slobody slova. Snáď len na osvetlenie, k zakladateľom slovenského PEN klubu patrila partička ako Martin M. Šimečka, Peter Zajac či Ľubomír Feldek. Už tam nie sú...
Ako hovorí staré slovenské príslovie: Spolky – čertove volky. Inak to nie je ani s PEN klubom. Hoci slovenské centrum dáva nádej, že vždy sa dá poraziť protivníka jeho vlastnou zbraňou.
Zdroj: protiprud.sk
