V minulom článku sme si priblížili kreovanie hlavy štátu, pričom sme sa viac venovali tejto inštitúcii v monarchii, kde sa tento titul dedí. Na konci sme si uviedli základné spôsoby voľby prezidenta, ako „predzvesť“ ďalších článkov. Tak sa dnes spolu pozrieme „na prsty“ prezidenta v Spolkovej republike Nemecko, o ktorom „panujú chýry“, že jeho pozícia v sústave ústavných orgánov je jednou z najslabších v Európe.
Povedzme si niečo k jeho voľbe. Spôsob, akým je prezident SRN volený, je osobitý. Základné princípy jeho voľby a voliteľnosti sú ustanovené v Základnom zákone, konkrétne v článku 54. Je volený spolkovým zhromaždením a to bez rozpravy. Ide o zvláštny ústavný orgán, ktorého jedinou úlohou je práve voľba prezidenta. Toto zhromaždenie je tvorené z jednej polovice členmi Spolkového snemu, čiže nemeckým parlamentom a z druhej polovice z delegátov zvolených snemami spolkových krajín podľa pomerného princípu. Pomerný princíp znamená, že sa berie ohľad na počet obyvateľov v príslušnej spolkovej krajine. Príklad, ak má spolková krajina najmenej 2 milióny obyvateľov pošle 4 členov, ak má 6 miliónov pošle 5 a pri obyvateľstve vyššom ako 7 miliónov pošle 6 členov.
Prezidentom Nemecka sa podľa čl. 54 ods. 1 druhá veta nemeckej ústavy môže stať „každý Nemec, ktorý má volebné právo do Spolkového snemu a dovŕšil 40 rokov.“ Odsek dva určuje dĺžku volebného obdobia, ktoré je stanovené na 5 rokov a aj možnosť opätovnej voľby. Ten istý prezident môže túto funkciu obsadiť znova len raz, čiže max. 10 rokov.
Toto zhromaždenie, ktoré volí prezidenta SRN, je zvolané predsedom Spolkového snemu, pričom to musí byť najneskôr 30 dní pred uplynutím funkčného obdobia „dosluhujúceho“ prezidenta. Ak by z nejakého dôvodu došlo k predčasnému ukončeniu jeho funkčného obdobia, tak najneskôr 30 dní po tomto momente. Zvolený je ten kandidát, ktorý získal hlasy väčšiny členov Spolkového zhromaždenia. Ak nie je možné dosiahnuť túto väčšinu v dvoch volebných kolách, prezidentom sa stáva ten, kto dosiahne v ďalšom kole najviac hlasov. Preložené do matematiky? Príklad z brucha: ak by na túto funkciu bolo nominovaných 5 kandidátov a Spolkové zhromaždenie by pozostávalo napríklad z 32 členov, tak v prvom, alebo v druhom kole by musel víťaz získať 17 hlasov. Keďže kandidátov je ale až 5, je to dosť nepravdepodobné. 32 hlasov Spolkového zhromaždenia sa „roztrúsi“. Ak teda prvé aj druhé kolo voľby dopadne tak, že ani jeden z týchto piatich kandidátov nedosiahne nadpolovičnú väčšinu hlasov, čiže požadovaných (v našom prípade) 17 hlasov, v treťom kole rozhodne to, ktorý z týchto 5 kandidátov dostane najviac hlasov, aj keby to malo byť len 7 hlasov. Toto je rozdiel medzi „absolútnou“ (17 hlasov) a „relatívnou“ (7 hlasov) väčšinou.
Keď už teda máme prezidenta SRN „zvoleného“, poďme sa spolu pozrieť na jeho právomoci, keďže veľa ich nemá.
Spolkový prezident má podľa Základného zákona, čo je ústava Nemecka, slabé postavenie. Každý jeho akt totiž vyžaduje tzv. kontrasignáciu spolkového kancelára, alebo príslušného spolkového ministra. Kontrasignácia v právnej reči znamená, že je potrebný tzv. „spolupodpis“. Tento spolupodpis má dve funkcie. Jednou z nich je kontrolná. Vláda prostredníctvom svojho člena kontroluje, čo prezident podpíše. Bez tohto druhého podpisu člena vlády je každý akt, ktorý podpísal prezident SRN, len zdrapom papiera. Nevyvoláva žiadne právne účinky. Tou druhou funkciu je preberanie zodpovednosti. V podstate to znamená, že vláda berie na seba zodpovednosť za každý jeden akt, ktorý prezident podpísal. Spolupodpis je nutné zabezpečiť členom vlády. Spolkový kancelár môže podpísať ktorýkoľvek akt prezidenta, minister len taký, ktorý patrí do jeho rezortu. To znamená, že napríklad minister školstva nemôže podpísať výnos prezidenta z oblasti zdravotníctva. Tento výnos by musel podpísať buď kancelár, ktorý „môže všetko“, alebo minister zdravotníctva, keďže do jeho kompetencie to patrí.
V podstate je postavenie prezidenta SRN obmedzené na plnenie tzv. reprezentatívnych funkcií. Zastupuje štát navonok, ratifikuje medzinárodné zmluvy, vymenúva a odvoláva niektorých štátnych funkcionárov, aj to len väčšinou na návrh iných ústavných orgánov, udeľuje milosť, atď.
No má aj právomoci, ktoré tvoria výnimku z pravidla kontrasignácie. Sú dve a ich význam nie je zanedbateľný. Jednou z nich je kompetencia vymenovania a odvolania spolkového kancelára, pričom táto viaže na seba aj možnosť rozpustiť Spolkový snem. Táto právomoc mu však nevznikne automaticky kedykoľvek si tak zmyslí. Prezident SRN navrhne spolkového kancelára. Jeho voľba je podmienená zvolením prostredníctvom Spolkového snemu. Ak tento navrhnutého kandidáta nezvolí, môže Spolkový snem do 14 dní po tejto voľbe zvoliť „svojho“ kandidáta, pričom na toto je potrebná nadpolovičná väčšina hlasov v sneme. Ak nie je dosiahnutá táto voľba, musí sa konať okamžite nová voľba, v ktorej je zvolený ten kandidát, ktorý dostane najviac hlasov. V prípade, že nejaký kandidát sústredí na seba hlasy väčšiny členov Spolkového snemu, musí ho spolkový prezident do 7 dní po zvolení vymenovať.
A tu sa dostávame k „silnej“ právomoci, ktorú spolkový prezident má. Ak by totiž nastala situácia, že žiaden z kandidátov na spolkového kancelára nie je Spolkovým snemom zvolený, spolkový prezident ho musí do 7 dní vymenovať sám, to znamená, že jeden človek určí spolkového kancelára, alebo musí rozpustiť Spolkový snem. Táto právomoc je najsilnejšou zo všetkých, ktorý spolkový prezident má. Otázkou však zostáva, ktorý člen Spolkového snemu sa bude zdráhať zvoliť kandidáta na post spolkového kancelára, riskujúc tým to, že príde o kreslo v Spolkovom sneme a bude sa musieť o hlasy voličov uchádzať znova. Na toto nech si každý odpovie sám.
Druhá silná právomoc predstavuje možnosť rozpustenia Spolkového snemu. Mohlo by k tomu dôjsť v prípade, že spolkový kancelár požiada Spolkový snem o vyslovenie dôvery, čo znamená, že „chce“, aby jeho kroky boli schválené zákonodarným zborom. V prípade, že toto vyslovenie dôvery nedosiahne a kancelár podá smerom k prezidentovi návrh na rozpustenie snemu, môže prezident do 21 dní snem rozpustiť. Toto právo prezidentovi však zaniká, akonáhle Spolkový snem zvolí väčšinou hlasov iného spolkového kancelára. Tu mi napadá ďalšia otázka. Je možné, aby sa behom 21 dní dohodli na novom kancelárovi, aby o svoje kreslá neprišli? Odpoveď nechám na vás, Vážení!
Aj v SRN funguje systém „bŕzd a protiváh“, ktorý je funkčný aj v spojitosti s prezidentom SRN. A to pri jeho obžalobe pre úmyselné porušenie Základného zákona alebo iného spolkového zákona. Obžalobu môže podať Spolkový snem a Spolková rada 2/3 väčšinou svojich členov, pričom o nej rozhoduje Spolkový ústavný súd, ktorý ho môže zbaviť úradu.
Nech sa akokoľvek pozrieme na funkciu spolkového prezidenta, platí, že je slabá. No jeho kompetencie ohľadom možnosti rozpustenia Spolkového snemu z neho robia arbitra, ktorý môže zohrať aktívnu úlohu pri fungovaní ústavného systému. Ak sa totiž nenájde vôľa, tento hroziaci „Damoklov meč“ je varovaním, aby sa ústavné orgány dohodli a pracovali a tým plnili funkcie a úlohy, za ktoré sú nielen platené z daní, ale hlavne tie, ktoré sa svojim sľubom zaviazali plniť!
Judita L.
