Pre ucelené pochopenie prezidenta ako inštitúcie, je možno dobré pozrieť sa na vývoj tohto štátneho orgánu z historického hľadiska.
Hlava štátu je jedným z najstarších štátnych orgánov. V modernom chápaní sa formovala niekoľko storočí osobitne, ale najviac v ostatných troch storočiach. Svoj historický predobraz má v absolutistickej monarchii. V čase, keď sa formovali moderné štáty, bola táto forma vlády najčastejšia. Najlepšie túto formu vlády vyjadruje výrok kráľa Ľudovíta XIV.: „Štát som ja.“
V tom čase bola všetka moc sústredená v rukách jednej osoby. Táto vykonávala jednak výkonnú moc, čiže riadila štát, jednak prijímala zákony a jednak vynášala rozsudky. To neznamenalo, že každé jedno súdne konanie bolo realizované tak, že mu kráľ predsedal, ale tým, že rozsudky boli vynášané v jeho mene.
Tým, že panovník vo svojich rukách sústreďoval všetku moc v štáte, bola účasť iným vrstvám spoločnosti na moci znemožnená. Preto bolo nosnou myšlienkou moderného štátu obmedziť absolútnu moc monarchu. Za základné piliere teórie o novodobom prístupe k štátu môžeme považovať práve ústavnosť, alebo inak povedané konštitucionalizmus (odvodené od slova „constitutio“, čo v latinčine znamenalo „zriaďovať“, resp. „organizovať“ a toto slovo sa premietlo do viacerých jazykových mutácií ako - ústava). Revolučné hnutia v tomto období boli zavŕšené tým, že boli prijaté ústavné dokumenty, ktoré zásadne obmedzovali moc panovníka a ten bol vnímaný ako
„prvý služobník štátu“.
História nám však ukázala, že vývoj neviedol k absolútnej likvidácii moci panovníka, len sa táto moc zmenila. Zámerom sa stalo uchovanie monarchie, lenže už nie absolútnej ale konštitučnej. V praxi to znamenalo, že moc panovníka mala byť obmedzená ústavou. Zároveň boli vytvorené rôzne brzdiace prvky. Podstatou týchto štátnych zriadení bolo spojenie dvoch princípov a to princípu monarchistického s princípom suverenity ľudu.
V priebehu dejín právnej filozofie a filozofie vôbec sa trojdelenie štátnej moci rôzne formovalo. Pre každú krajinu bol tento vývoj spojený s rôznymi špecifikami, ktoré boli typické pre ten-ktorý štát. Parlamentarizmus – t .j. suverenita ľudu, sa ako taký vyvinul v Anglicku. Tieto začiatky boli prevzaté aj do ústavného dokumentu novovznikajúceho štátu na americkom kontinente. Lenže na rozdiel od USA sa vývoj parlamentu v Anglicku nezastavil.
V Európe bola suverenita ľudu reprezentovaná parlamentom. Súdna moc sa odčlenila tiež a výkon vládnutia zostal v rukách panovníka. Jeden zo zakladateľov myšlienky „trojdelenia“ moci, Montesquieu, považoval práve úlohu panovníka v tomto za nezastupiteľnú. Tvrdil, že výkonnú moc musí mať v rukách jeden človek. Podľa jeho mienky táto stránka vlády vyžaduje okamžitý výkon rozhodnutia. Takéto okamžité reakcie zabezpečí lepšie jeden človek ako viacerí. K vláde, veľmi podobnej tej, akú máme napr. na Slovensku, sa staval skepticky. Tvrdil, že ak by sme zverili výkonnú moc do rúk
„určitému počtu osôb zo zákonodarného zboru, slobody by nebolo, pretože by sa spojili dva druhy moci, tie isté osoby by niekedy mali a mohli mať stálu možnosť použiť jednu aj druhú moc.“
Pán Montesquieu toto vydal v diele „O duchu zákonov“ v roku 1748. Je žalostné, že tieto slová nie sú prekonané, ale sú realitou! Premiér SR síce nie je súčasťou NR SR, nie je jej poslancom, ale zamyslime sa, aká je skutočnosť, realita vo vzťahu k poslancom patriacim k jeho strane.
A tu sa dostávame k tomu, prečo inštitúcia hlavy štátu zostala zachovaná.
Aj v modernom štáte sa uvažovalo nad tým, či je inštitút monarchu potrebný. Táto potreba bola vyvolaná hlavne ideou o tzv. štvrtej, neutrálnej moci. Táto mala vstupovať do riešenia politických a mocenských konfliktov zásadného významu, ktoré vznikali medzi zákonodarnou a výkonnou mocou.
Rôzne systémy „bŕzd a protiváh“ teda nutnosti vzniku bariéry koncentrácie moci a aby boli jednotlivé moci vzájomne vyvážené, možno badať už v antickom Grécku. Idea trojdelenia moci, kde sa dôraz kladie na slobody, predstavuje nosnú myšlienku modernej ústavnosti. Dnes sú moderné ústavy ovplyvnené teóriou suverenity ľudu. Táto je chápaná ako
neodňateľná
a
nedeliteľná
moc ľudu.
Hlava štátu formálne zaujíma najvyššiu pozíciu v hierarchii štátnych orgánov. Toto je pozostatok tohto vývoja, pretože SUVERÉN má v rukách všetku moc a tým je práve ľud! Hlava štátu je reprezentantom a symbolom štátu navonok. Postavenie a úlohy hlavy štátu sú v jednotlivých štátoch rozdielne. Ovplyvňuje to mnoho faktorov, hlavne forma vlády. Aj pomenovanie hlavy štátu sa v jednotlivých krajinách líši. V monarchiách stojí na čele štátu kráľ, cisár, princ, knieža, veľkoknieža, emir, vojvoda, sultán a podobne. Špecifické postavenie má pápež, ktorý je hlavou štátu mestského štátu Vatikán. Historický vývoj monarchií napovedá, že proces oslabovania hlavy štátu a naopak posilnenia suverenity ľudu naďalej pokračuje.
K základným typom foriem vlády patrí parlamentná forma vlády a neparlamentná forma vlády, ktorá je v republike nazývaná prezidentská forma vlády.
Ja sa budem venovať tej parlamentnej forme vlády. Pokúsim sa vám priblížiť právomoci hlavy štátu v Slovenskej republike. Chcem sa zamyslieť nad tým, či je náš prezident naozaj len slabá reprezentatívna figúrka, alebo osobnosť prezidenta predurčuje jeho váhu na pomyselnej miske váh v prospech suveréna!
Ale o tom až v ďalších dieloch.
Judita L.
