Minule sme si priblížili históriu a vývoj prezidenta ako inštitúcie v demokratických spoločnostiach. Dnes sa pozrieme, ako to vlastne vyzerá s jeho kreovaním, t. j. s jeho „stvorením“, pretože práve tu začína ústavné postavenie hlavy štátu ako takej. Ak by sme sa pozreli naprieč Európou, zistili by sme, že hlavu štátu je možné „vytvoriť“ dvomi spôsobmi a to buď dedením tejto funkcie, alebo voľbou.
Dedičné hlavy štátov sú v Belgicku, Dánsku, Holandsku, Lichtenštajnsku, Luxembursku, Monaku, Nórsku, Španielsku, Švédsku a vo Veľkej Británii.
V monarchii je toto dedičné nástupníctvo obsiahnuté buď v ústavných dokumentoch, alebo v ústavných tradíciách. Práve tento spôsob nadobúdania postavenia hlavy štátu ako monarchu je základným charakteristickým znakom monarchie. Týmto sa odlišuje od republík a tento spôsob nadobudnutia postavenia hlavy štátu aj predurčuje jeho legitimitu, jeho postavenie a aj moc. Monarcha nastupuje na trón podľa princípov nástupníckeho práva. Toto právo je väčšinou založené na princípe dedičnosti, alebo na základe voľby. Existujú aj iné rozhodnutia, ale tie sú skôr výnimkou. Pravidlá nástupníctva sú formulované v zákonoch o nástupníctve, prípadne je ich povaha založená na tradíciách.
Ak monarcha nie je schopný vykonávať funkciu kvôli nízkemu veku, alebo z iných objektívnych dôvodov (spomeňte si na kráľa Levie Srdce – furt bol inde, len nie doma), tak jeho funkciu vykonáva regent prípadne regentská rada. Dedenie tohto postu je možné iba v uznávaných kráľovských dynastiách. Samozrejme aj túto funkciu, resp. právo na ňu je možné stratiť. Zvyčajne je takýmto dôvodom uzavretie nežiadúceho manželstva, alebo neschválenie už uzavretého. Takáto „zakázaná láska“ je aj dôvodom, prečo na britskom tróne sedí Alžbeta II. Teda aspoň oficiálne. Jej strýko, brat jej otca, sa kvôli manželstvu s už dvakrát rozvedenou Američankou musel vzdať trónu, čím posunul svojho brata Juraja VI. na trón, ktorý by tento post inak nedosiahol. Neoficiálne sa samozrejme tvrdí, že Eduard VIII. bol k abdikácii dotlačený z vnútra, keďže otvorene sympatizoval s fašistickým režimom v Nemecku a dokonca sa osobne stretol jednak s Hitlerom a jednak s Mussolinim. Ale samozrejme, to sú len dohady. Platí oficiálna verzia. Ako vždy.
A teraz si niečo povieme o primogenitúre a o avunkuláte. Krásne slová, však? No, to prvé nie je nič iné ako priame nástupníctvo potomkov. To druhé, je nástupníctvo v nepriamej bočnej línii synovcom. Avunkulát je niečo, čo sa vyskytlo vo Veľkej Morave. Osobne sa prikláňam k tomu, že je to len výmysel, niečo, čo bolo treba „našiť na mieru“ a bolo tomu treba „dať meno“. Vtedy som nežila, ale trúfam si tvrdiť, že skôr tam išlo o nástupníctvo formou voľby a zhoda náhod, okolností, schopností, jednoducho si vyberte, zapríčinila, že voľba padla vždy na synovca niekoho, kto vládol. Možno to bolo preto, že nástupca po kráľovi, čo vládca Veľkej Moravy bol, bol ešte malý, prípadne neschopný, alebo len jednoducho nemal kvality ako jeho otec. A možno to bolo naozaj len preto, lebo vtedy sa dedenie z otca na syna vlastne ešte „nenosilo“. Ako to však naozaj bolo, nám už žiaden očitý svedok nepovie, bočná línia synovcov tu ale preukázateľne bola, tak máme nové, krásne slovo: avunkulát.
Vráťme sa však k primogenitúre. Je to najrozšírenejší systém nástupníckeho práva v Európe. Je to nástupníctvo priamych potomkov, kde prednosť majú prvorodení potomkovia s osobitnou prednosťou mužských potomkov. V prípade, že kráľovská dynastia vymrie, najčastejšie na európskom kontinente by o nástupníctve rozhodoval parlament. V Európe rozlišujeme tri základné nástupnícke systémy, ktoré vychádzajú z primogenitúry:
a) salický nástupnícky sytém – v tomto systéme sú z nástupníctva absolútne vylúčené ženy a to do takej miery, že monarchom sa nemôže stať ani len dieťa dcéry panovníka, t. j. vnuk monarchu, ani keby bol mužom,
b) rakúsky nástupnícky systém – v tomto systéme je umožnené, aby na trón nastúpili aj potomkovia ženského pohlavia, lenže iba v prípade, ak ani v priamej ale ani v bočnej línií neexistoval mužský potomok, t. j. súrodenec monarchu nemal syna (toto bol tiež systém „šitý na mieru“. Takzvane si ho „vydupal“ Karol VI., otec Márie Terézie, v dokumente s názvom „Pragmatická sankcia“)
c) kastílsky nástupnícky systém – tento umožňoval plné nástupníctvo žien na trón, lenže v prípade rovnakého nástupníckeho práva uprednostňuje muža, t. j. medzi deťmi monarchu je chlapec, hoci spomedzi súrodencov najmladší, na trón nastupuje on. Tak toľko k nediskriminácii žien, Vážení!
V ostatných krajinách Európy, okrem tých hore vymenovaných, je hlava štátu volená. Existujú tu rôzne spôsoby voľby a prezident môže byť volený:
1. Priamo – priama voľba hlavy štátu bude predmetom ďalšieho článku.
2. Parlamentom – tento spôsob voľby je závislý od štruktúry samotného zákonodarného zboru. Inak to vyzerá v jednokomorovom a inak v dvojkomorovom parlamente. V dvojkomorovom parlamente volí prezidenta parlament na spoločnej schôdzi oboch komôr s tým, že za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých poslancov v dolnej komore a väčšinu hlasov senátorov v hornej komore. Ak nie je zvolený žiaden kandidát, tak sa voľba sa opakuje a to tak, že do ďalšieho kola postupujú tí kandidáti, ktorí získali väčšinu hlasov v dolnej a aj hornej komore. Ak ani z tejto voľby nevyjde víťaz, ktorý by získal väčšinu hlasov oboch komôr, tak v treťom kole sa už iba spočítajú hlasy a prezidentom sa stane ten, kto získa najviac hlasov v oboch komorách. Hlasy sa skrátka len spočítajú, vyhráva ten, kto získal matematicky najviac. To znamená, že nemusel byť „víťazom“ v oboch komorách. Takto bol ešte zvolený Václav Klaus, pričom Miloš Zeman už vzišiel z priamych volieb. Aj toto len dokazuje stúpajúci trend vyššej legitimity prezidenta.
3. Nepriamo cez voliteľov – tento systém je uplatňovaný v USA a myslím, že vďaka voľbe medzi kandidátmi na tento post Trump vs. Clinton, bol tento systém dostatočne prezentovaný aj pre európske publikum. Tým nechcem naznačiť, že tento bod chcem „odfláknuť“ a že sa tomuto spôsobu nebudem podrobne venovať niekedy nabudúce.
4. Osobitným zborom, resp. kolégiom – toto kolégium môže byť zložené z poslancov zákonodarného zboru a zo zástupcov členských štátov federácie alebo zo zástupcov jednotlivých územných jednotiek unitárneho štátu. Takýmto spôsobom je kreovaný napr. spolkový prezident Nemecka. Ale o „ňom“ si povieme niečo tiež až niekedy nabudúce.
Judita L.
