,,Osobná transformácia môže a bude mať globálny vplyv. Kam pôjdeme my, pôjde aj svet, pretože svet sme my. Revolúcia, ktorá ho zmení bude vo svojej podstate osobná.“
Marianne Williamson
Schopnosť dobre žiť sa podobá na umenie. Ako každému umeniu, aj životu sa treba neustále učiť. Žiť zmysluplným životom, ktoré sa podobá dokonalému umeleckému dielu je tá najťažšia úloha v ľudskom živote. Naopak, moderný človek si myslí, že životu sa netreba učiť a preto žije skôr živelne, chaoticky a prispôsobuje sa duchu doby. Mylne pokladá za umenie iba kariérne vzdelávanie. Človek môže byť odborníkom v nejakej oblasti, ale čo sa týka umeniu žiť, ktoré sa týka celostného ponímania života a životných hodnôt, tak môže byť amatérom. Viac sa preferuje, aby človek bol úspešný v kariére, ale menej sa preferuje, aby bol stále lepším a kultúrnejším človekom…
Ak v živote človeka prevládne pocit, že dokáže všetko pochopiť, ovplyvniť a dať tomu zmysel tak je to pocit koherencie, ako to nazýva súčasný nemecký psychológ Gerald Hüther v knihe Von z pasce zvanej demencia. Podľa neho výskyt demencie v súčasnej dobe, nie je nejaký nezvratný dej, ktorý nastane nevyhnutne, ale skôr za to môže súčasný škodlivý životný štýl. Ako tvrdí ďalší nemecký psychológ Manfred Spitzer nahradzovanie fyzických kontaktov za tie virtuálne vzťahy vytvára digitálnu demenciu.
Ako tvrdí Hüther ,,demenčné ochorenia vznikajú v našom mozgu vtedy, keď odbúravacie procesy v našom mozgu nie sú (alebo nie dostatočne) nahradené danými neuroplastickými procesmi, ktoré budujú spojenia. Súčasný človek nemá adekvátne stimuly pre svoj mozog. Jedine, keď človek nájde zmysel života a má určitý životný cieľ. Predovšetkým sú to zdravé medziľudské kontakty, kontakt s prírodou, zdravý pohyb, literatúra, umenie, atď. Prišli sme na to, že príčina straty schopnosti regenerácie v mozgu ktorá za normálnych podmienok prebieha bez problémov, je v nepriaznivých podmienkach nášho spôsobu života a našich vzťahov s ostatnými.“
Konkrétny zmysel pre človeka je vždy relatívny a súčasne objektívny. Subjektívny predovšetkým preto, že zmysel je podriadený subjektivite nášho svedomia. To ale neznamená, že zmysel si vytvárame iba my. Zmysel je súčasne aj relatívny, pretože konkrétna osobe sa nachádza iba v jej jedinečnej konkrétnej situácie, do ktorej je postavená, ktorú iba ona samo môže vyriešiť a nikto iný. Avšak každá jedinečná situácia je viazaná na univerzálne hodnoty, ktoré platia všeobecne. Svedomie preto človeka zaväzuje, aby uskutočnil slobodne a zodpovedne určitý konkrétny zmysel v danej situácií, ktorý je zároveň nadčasový.
Americký vedecký inštitút HeartMath konštatuje, že naše DNA reaguje zmenou svojho tvaru v závislosti od intenzívnosti prežívania našich emócií. DNA obklopuje energetické polia, ktoré vedci nazývajú ,,fantómovou, alebo tieňovou DNA energiou.“ Táto energia je prítomná ešte pred vznikom DNA. Láska a vďačnosť naše DNA uvoľňujú a predlžujú. Pri procese koherencie nastane v mozgu regeneračný proces a začnú sa vytvárať neurónové synapsie a prepojenia. Naopak, strach a hnev skracujú a vypínajú množstvo DNA kódov. Je to pocit inkoherencie, keď v mozgu sú potlačené procesy tvorby nervových výbežkov a prepájania nových kontaktov. Keby ľudia sa menej báli a viac by sa mali radi, tak by naša imunita by bola oveľa pevnejšia a boli by sme oveľa viac zdravší.
Ako tvrdil nemecko-americký psychológ a filozof Erich Fromm, láska je predovšetkým umenie, ktorému sa treba naučiť, ako každému umeniu. Samozrejme nie v podobe jednoduchých návodov na použitie ,,ako na to“. Nie je dôležité v akej situácii sa nachádza, pretože to, aby človek bol ľudským, záleží od jeho slobodnej vôli, ako sa on zachová v danej situácii. Jeho čin následne v jeho okolí podnieti určitú rezonanciu a odozvu, v závislosti a charakteru jeho činu. Platí karmický zákon, že to čo človek vykoná, sa mu neskôr vráti v určitej forme. ,,Pomery“ a ,,osud“ sú vlastne človekom vytvorené podmienky.
V súčasnosti došlo k schizofrenickému rozštiepeniu medzi rozumom a citom. Žena stelesňuje intuitívny a citový prístup ku svetu. Muž naopak stelesňuje logický a racionálny princíp. Vo vzťahu sa stretávajú preto protiklady, ktoré majú príležitosť sa obohatiť. Jednotlivý človek osamote je odlišný od toho človeka, ktorý vstúpil do vzťahu, pretože sa prehĺbilo jeho vnímanie života. Prebieha dialektický proces, keď partneri tvoria a menia svoj vzťah a vzápätí vzťah mení ich. Protiklady sa priťahujú.
V pracovnom živote je od človeka vyžadované, aby fungoval podľa určitých racionalistických pravidiel. Naopak, v súkromnom živote aby bol viac emocionálny a senzitívny. Rozum bez citu je prázdny. Cit bez rozumu je slepý. Rozum, ktorý nie je spojený s bytím, v konečnom dôsledku plodí iracionalizmus. Ľavá hemisféra nášho mozgu je založená na racionalite. Pravá časť nášho mozgu je zase spojená s emocionálnou zložkou. Pre harmonický vývoj človeka je potrebné, aby obidve zložky mozgu používal a tým sa vzájomne prepoja medzi sebou.
Švajčiarsky hlbinný psychológ Carl Gustav Jung tvrdil, že v mužskej duši je ukrytá ženská zložka anima a v ženskej duši mužská zložka animus. Ženy by si mali zachovať svoju ženskosť, pretože v tomto systéme, aby prežili ju popierajú, keď sa prispôsobujú mužskému svetu. Pod pláštikom feminizmu, je žena podrobovaná do mužského sveta výkonu a dravosti. Predovšetkým je potrebné integrálne zjednotenie mužského a ženského princípu, pretože každá jednostrannosť zlá. Zmena musí prebehnúť v samotnom človekovi, aby sa stal celistvým. Jung to nazval ako proces individuácie.
Keďže súčasný kapitalistický systém má racionalistický, vykorisťovateľský a inštrumentálny prístup ku svetu, tak je potrebné ho obohatiť o ženský intuitívny a citový princíp. V súčasných nezhodách medzi mužom a ženou sa najviac odzrkadľuje kríza modernej civilizácie. Preto, ak chceme z tejto krízy vyjsť ozdravený, je treba predovšetkým začať s ozdravovaním našich medziľudských vzťahov. Jedine tak naša civilizácie prejde pozitívnou transformáciou. Vtedy prebehne skutočná existenciálna revolúcia, ktorá bude neskôr presahovať do sociálnej, kultúrnej a politickej revolúcií. Vonkajšia spoločenská zmena prebehne iba vtedy, keď sa prehodnotia vnútorné hodnoty človeka, ktoré sa potom prejavia navonok.
Človek by sa mal narodiť do tzv. druhej naivity, ako to nazval francúzsky filozof Paul Ricoeur. Prvú naivitu človek mal, keď bol ešte dieťaťom. Túto naivitu stratil počas dospievania, keď začal potlačovať svoju prirodzenosť vplyvom inkulturácie (socializácie), keď prijal určitú spoločenskú rolu. Bolo to nevyhnutné, aby mohol fungovať v tomto svete. Jeho racionalita sa rozvinula, ale jeho emocionalita sa potlačila. Človek by ale mal znovu objaviť svoju autenticitu, ale na vyššej uvedomelejšej úrovni, ak chce žiť zmysluplnejší život. Je to dynamická jednota racionality a emocionality.
Západná spoločnosť je v dlhodobej kríze, čo sa odzrkadľuje predovšetkým v medziľudských vzťahov. V našej spoločnosti sa stále spoliehame na nejakého mesiáša, ktorý by všetky problémy za nás vyriešil. V politickej oblasti sa aplikuje tzv. binárna opozícia ,,my“ a ,,oni“. Ten, kto je na strane ,,my“ je stelesnenie ,,dobra“ a má všetky atribúty ,,ľudskosti.“ Naopak, ten kto je na strane ,,oni“ je stelesnenie všetkého ,,zla“ a ,,neľudskosti.“ Skutočná zmena musí vychádzať predovšetkým od nás samotných a ozdravením našich medziľudských vzťahov.
V našej spoločnosti je dlhodobo zaužívaný princíp čakania na nejakého politického mesiáša, ktorý čoby mávnutím čarovného prútika, všetky problémy za nás vyrieši. Je síce legitímne vyžadovať kvalitu politických vodcov, ale tí prídu iba zo spoločnosti, ktorá sa kultúrne a eticky transformovala.
Musí prebehnúť revolúcia hláv a sŕdc. Podľa českého filozofa Jana Patočku je základným princípom, na ktorom bola vybudovaná naša civilizácia starosť o dušu. Súčasná technologická civilizácia, ktorá sa vymkla spod kontroly, je orientovaná iba na dobitie vonkajšieho sveta sa musí začať orientovať na vnútorný princíp, ak chce prežiť. Len to dodá súčasnej civilizácie stratenú mieru a smer.
Technologický pokrok, založený iba na bezcieľnom samopohybe nás nedoviedol k lepšej budúcnosti. Ak má naša civilizácia prežiť, tak človek musí predovšetkým ovládnuť techniku a nie aby technika ovládla človeka, ako je to v súčasnej dobe. Nastane to jedine vtedy, ak mi sami prevezme za svoj život zodpovednosť. Český filozof Egon Bondy doterajší vývoj charakterizoval ako biologické štádium. Pokrok ľudstva prebehne jedine vtedy, keď nastane postbiologické štádium. Musí prebehnúť radikálna zmena paradigmy od civilizácie smrti, k civilizácií lásky.
Evolučný biologický proces, ktorý sa vyvíjal miliardy rokov, došiel až ku vrcholu všetkého tvorstva – k človeku. Vytvoril si svoj vlastný kultúrny proces, ktorý sa vyvíjal paralelne na biologickej evolúcii až do súčasných pomerov, keď sa kultúrna evolúcia začala vyvíjať nezávisle na prírode. Je to vzťah založený na koristníckom postoji k prírode, keď sa to na koniec otočilo proti samotnému ľudstvu. Kultúrna evolúcia, ktorá je jednostranne založená iba na hmotnom vývoji, musí byť doplnená evolúciu ľudského ducha. Je to prehodnotenie našich hodnôt a zmena civilizačnej paradigmy. Vonkajšia zmena prebehne, jedine ak prebehne vnútorná zmena.
Podobne, vonkajšia spoločenská kvantitatívna zmena prebehne, keď v spoločnosti prebehne kvalitatívna zmena. Predovšetkým zmena musí prebehnúť v nás samotných. Hlavne musíme vedieť, aký chceme žiť život. Čo tu po nás ostane, keď už tu nebudeme. Platí zákon zachovania energie a nič, čo sa už raz vykonalo, sa v univerze nestratí. Či svet zanecháme o troška lepší, než sme do neho vstúpili… Pretože, iba láskou môžeme zmeniť svet k lepšiemu.
Antický filozof Platón tvrdil, že v ľúbostnom vzťahu je obsiahnuté zrnko z univerzálna. Je to skúsenosť, kde sa nám odhaľuje nadčasová Idea. Podobne to tvrdí aj súčasný francúzsky filozof Alain Badiou v knihe Chvála lásky ,,že láska v sebe zahŕňa skúsenosť možného prechodu od obyčajnej náhodnosti do štádia, ktoré má univerzálnu hodnotu.“
Proti tomu môže byť vyslovená námietka, že ak človek bude len dobrý, tak bude v tomto systéme, ktorý nepozná nič len osobný záujem, bude využívaný a potlačovaný. Podľa tohto argumentu je jednoduchšie ,,vyť s vlkmi“, pretože iba tak človek získa spoločenské postavenie. Proti tomu treba postaviť Platónovu námietku že ,,je lepšie bezprávie znášať, ako ho konať.“ Ten, kto koná bezprávie neškodí ako sa na prvý pohľad zdá na nevinnom človekovi, ale predovšetkým škodí sám sebe, lebo si znečisťuje svoju dušu. Jeho život je čoraz viac otrávenejší a prázdnejší, aj napriek spoločenskému postaveniu a bohatstvu.
Ak človek bude žiť uvedomelejší život, tak síce nemusí byť v očiach sveta uznávaný v krátkodobom časovom horizonte. Z dlhodobého existenciálneho hľadiska môže z pozície večnosti uspieť. Človek sa potom pýta sám seba, aké môžu mať dopady jeho slová a skutky v horizonte večnosti. Je to život pod zorným uhlom večnosti, čiže po latinsky sub specie aeternitatis.
Predchádzajúce eseje Tomáša Daněka:
Esej č. 1: Láska sa nachádza v čistej prítomnosti
Esej č. 2: Láska a jej postavenie v súčasnej západnej spoločnosti
Zdroj: casopisargument.cz
