Eštebácka minulosť Jána Budaja ma necháva chladným. Myslím si, že po 33 rokoch, keď si v Česku zvolili za prezidenta komunistického rozviedčika a sú mu ochotní všetko odpustiť iba preto, že je opäť lojálny k aktuálnej moci, keď nám tu vyrástli oveľa horší gauneri s bielymi goliermi, ktorí sa hrdia tým, že nikdy neboli v komunistickej strane, je naozaj irelevantné, ako sa kto zachoval pred 40 rokmi, lebo svoj príbeh si odvtedy už napísal každý sám. Oveľa dôležitejšie je, ako sa Ján Budaj správa dnes a aký je jeho skutočný charakter. Nemôžem hovoriť za iných, ale musím povedať, že chápem rozčarovanie jeho bývalých kamarátov, ktorí v súvislosti s ním najčastejšie spomínajú slovo VIEROLOMNOSŤ. Poviem preto osobnú skúsenosť s týmto človekom.
V novembri 2009, pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie, som robil s jej protagonistami sériu diskusií na najväčších slovenských univerzitách. Tieto podujatia som moderoval. Pred stretnutím v Nitre sa mi Ján Budaj posťažoval, ako ho Peter Zajac s Fedorom Gálom vymazali z najnovšieho dokumentu o novembri 1989, že v tom filme z neho zostala len budajka, podobne ako kedysi z obeseného Vladimíra Clementisa ostala len baranica na hlave Klementa Gottwalda. Rozhorčilo ma to, lebo Ján Budaj bol neodmysliteľným symbolom novembrových tribún a počas besedy som to spomenul ako príklad neprijateľného kádrovania. Na to sa ozval František Mikloško a zaprotestoval: „No moment, celé to bolo predsa inak, veď Peter Zajac bol ešte prosiť Jána Budaja o účasť vo filme a on to odmietol...“ Prekvapene a spýtavo som sa pozrel na Jána Budaja, že čo to má znamenať, a on? Iba pokrčil plecami... Nič, žiadne vysvetlenie – no a čo, zaklamal som si, ideme ďalej...
Nebola to jediná skúsenosť tohto druhu s Jánom Budajom. Ale výstižne ilustruje jeho charakter. Človek, ktorý rád moralizuje, poúča, agresívne útočí, ktorý aj na dnešnej tlačovke, na ktorej by ste márne čakali verejné ospravedlnenie, namiesto presvedčivého vysvetlenia svojej spolupráce s ŠtB prešiel k útoku na Putina a Fica, až som sa v tom stratil, ako a prečo sme sa sem dostali, je sám maximálne nedôveryhodný a vierolomný človek. Ten Ján Budaj, ktorý sa ešte pred niekoľkými mesiacmi pri okrúhlom výročí smrti Alexandra Dubčeka chvastal, ako si želal, aby sa stal prezidentom, dnes pri zúfalo nepresvedčivej obhajobe svojej osoby, opierajúc sa o Václava Havla, tvrdil, že to bol on, ktorý rozhodol, že Dubček nemôže byť prezidentom, lebo patrí minulosti. Tomuto človeku skrátka nemôžete veriť ani nos medzi očami, dokonca ani to, že dnes na začiatku tlačovej konferencie sľúbil, že to bude len krátke vyhlásenie a nakoniec rečnil vyše hodiny ako Fidel Castro. Úsudok si urobte každý sám, pre mňa je tento človek nedôveryhodný aj ako respondent pre historika pri opise udalostí, ako sa stali.
Možno mu dá pani prezidentka štátne vyznamenanie, veď keď už dala metál trom exponovaným ľudákom, môže dať aj eštebákovi, nech zachováva tradíciu. Ale ako po politikovi by po ňom už nemala siahnuť žiadna seriózna strana. Nie preto, že sa tragicky zaplietol s bývalým režimom, o zákernosti metód tajnej polície vôbec nepochybujem. Ale preto, lebo je notorický luhár.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
