Bratislavský krajský sudca o účelovej kriminalizácii sudcu, ktorý rozhodoval o vzatí do väzby vyšetrovateľov NAKA Čurillu a spol.

25.01.2022 | 10:56
  1
Sudca Krajského súd v Bratislave JUDr. Peter Šamko vo svojom článku opisuje, ako v súčasnosti podľa neho prebieha kriminalizácia sudcu prostredníctvom trestného činu ohýbania práva.

Ako ohý­bať prá­vo pri tres­tnom či­ne ohý­ba­nia prá­va ale­bo ako kri­mi­na­li­zo­vať sud­cu za je­ho roz­hod­nu­tie

Úvod 

Pred pár týž­dňa­mi bol na tom­to webe zve­rej­ne­ný člá­nok, kto­rý sa tý­kal ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III tak, že schvá­lil do­ho­du o vi­ne a tres­te, kto­rá bo­la uzat­vo­re­ná me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ob­vi­ne­ným Csa­bom Do­mo­to­rom, pri­čom pre po­lí­ciu tu bo­lo po­doz­ri­vým, že k schá­le­niu do­ho­dy sud­com doš­lo „až príl­iš rých­lo“ (iš­lo o me­diál­ne zná­mu tres­tnú vec ve­de­nú pre zlo­čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy).

Na tom­to prí­pa­de som de­monštro­val ako ľah­ko mô­že prísť k ab­sur­dnej kri­mi­na­li­zá­cii sud­cu pros­tred­níc­tvom úče­lo­vo ve­de­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia v prí­pa­de, keď je zjav­né, že nej­de a ani ne­mô­že ísť o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Pri uve­de­nom prí­pa­de som uvie­dol aj to, že „tre­ba len dú­fať, že to nie je ši­ka­nóz­ny re­vanš vo­či sud­co­vi, kto­rý nás­led­ne v inej tres­tnej ve­ci roz­ho­do­val o väz­be prís­luš­ní­kov po­lí­cie. Zrej­me som sa ne­mý­lil. Ce­lý člá­nok si mož­no pre­čí­tať tu: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a1019-o-zneu­zi­va­ni-tres­tne­ho-ci­nu-ohy­ba­nia-pra­va-v-praxi

            No­vý prí­pad vy­šet­ro­va­nia tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va už sú­vi­sia­ci s tres­tným stí­ha­ním vy­šet­ro­va­te­ľov

Neu­beh­lo ve­ľa ča­su a má­me tu ďal­šiu tres­tnú vec, kto­rá je ve­de­ná pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák. a zrej­me už ni­ko­ho nep­rek­va­pí, že po­doz­re­nie opä­tov­ne sme­ru­je vo­či roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti to­ho is­té­ho sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, pri­čom v tom­to ďal­šom po­doz­re­ní už ide o pres­kú­ma­va­nie je­ho me­diál­ne zná­me­ho roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­ných vy­šet­ro­va­te­ľov do väz­by (vec vy­šet­ru­je sí­ce NA­KA Stred, ale pred­sa len NA­KA, te­da zlož­ka po­lí­cie, kto­rej prís­luš­ník­mi sú aj ob­vi­ne­ní vy­šet­ro­va­te­lia, čo už sa­mé oso­be len ťaž­ko pres­ved­či ob­jek­tív­ne­ho po­zo­ro­va­te­ľa, že by vy­šet­ro­va­nie moh­lo byť ne­zau­ja­té).

            Zá­ver o mož­nej za­uja­tos­ti ve­de­né­ho vy­šet­ro­va­nia, či ne­po­cho­pe­ní tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va mož­no de­monštro­vať už na sa­mot­nej žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa ad­re­so­va­nej sú­du, kto­rou po­žia­dal o zba­ve­nie od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti sud­cu roz­ho­du­jú­ce­ho vo ve­ci (žia­dosť som vi­del z po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia kraj­ské­ho sú­du a je vhod­ná na od­bor­nú dis­ku­siu o jej ob­sa­ho­vej správ­nos­ti). Vy­šet­ro­va­teľ v tom­to sme­re v lis­te zo dňa 10.01.2022 uvá­dza:

            Vy­šet­ro­va­teľ NA­KA (Stred v Ban­skej Bys­tri­ci) ve­die pod sp. zn. PPZ – 005/NKA – ST2 – 2022 tres­tné ko­na­nie vo ve­ci zlo­či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s pou­ka­zom na § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák.

            Vy­šet­ro­va­teľ žia­da pred­se­du sú­du (nes­práv­ne vy­šet­ro­va­teľ žia­dal pred­se­du Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, na­koľ­ko „po­doz­ri­vý“ sud­ca je sud­com Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, kto­rý má vlas­tné­ho pred­se­du), aby pod­ľa § 30 ods. 10 zá­ko­na č. 385/2000 Z.z. os­lo­bo­dil od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III JUDr. Ju­ra­ja Ka­pi­na­ja z dô­vo­du je­ho vy­po­ču­tia v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní oso­by pod­ľa § 196 ods. 2 Tr.por. (t. j. po­doz­ri­vej oso­by) ku ko­na­niu a roz­hod­nu­tiu o vä­zob­nom stí­ha­ní ob­vi­ne­ných a v tom­to ko­na­ní ozna­mo­va­te­ľov (vy­šet­ro­va­te­ľov) Mgr. J. Č, Mgr. P. Ď, Ing. P. S a JUDr. Š. M., spô­so­bu a prie­be­hu ko­na­nia ako sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ako aj dô­vo­doch roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by v ko­na­ní sp. zn. Tp 46/2021, t. j. ku sku­toč­nos­tiam, kto­ré sa ne­da­jú od­strá­niť a pres­kú­mať inak, ako iba vý­slu­chom sa­mos­tné­ho zá­kon­né­ho sud­cu.

         Vy­šet­ro­va­teľ  žia­da os­lo­bo­de­nie (zba­ve­nie) od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti po ce­lú do­bu tres­tné­ho ko­na­nia v roz­sa­hu vy­jad­riť sa ku všet­kým sku­toč­nos­tiam, s kto­rý­mi sa me­no­va­ný sud­ca oboz­ná­mil pri pl­ne­ní úloh sud­cu ob­čian­skop­ráv­ne­ho ko­na­nia (tu sa zrej­me vy­šet­ro­va­teľ po­mý­lil, pre­to­že o väz­be sa ne­ro­ho­du­je v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní) v sú­vis­los­ti s roz­hod­nu­tím a vy­da­ním uz­ne­se­nia o vza­tí do väz­by ob­vi­ne­ných v ko­na­ní sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sp. zn. Tp 46/2021.

            Vy­hod­no­te­nie žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa

            Už na pr­vý poh­ľad za­uj­me, že vy­šet­ro­va­teľ chce vy­po­čú­vať sud­cu ako po­doz­ri­vú oso­bu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia k „spô­so­bu a prie­be­hu ko­na­nia ako sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ako aj dô­vo­doch roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by (ku ko­na­niu a roz­hod­nu­tiu o vä­zob­nom stí­ha­ní ob­vi­ne­ných a v tom­to ko­na­ní ozna­mo­va­te­ľov).

            Nech­cem sa ni­ko­ho dot­knúť, ale práv­ne ide o nez­my­sel­nú žia­dosť. O spô­so­be a prie­be­hu ko­na­nia sud­cu v kon­krét­nej ve­ci pred­sa „ho­vo­rí“ spi­so­vý ma­te­riál, v da­nom prí­pa­de zá­pis­ni­ce o vý­slu­choch ob­vi­ne­ných osôb, kto­ré bo­li reali­zo­va­né po po­da­ní návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by (z kto­rých je zrej­mé ako pos­tu­po­val sud­ca v kon­krét­nej ve­ci). O roz­hod­nu­tí sud­cu a je­ho dô­vo­doch za­se „ho­vo­rí“ sa­mot­né roz­hod­nu­tie sud­cu, v da­nom prí­pa­de uz­ne­se­nie o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by.

O spô­so­be a prie­be­hu ko­na­nia v kon­krét­nej ve­ci ako aj o spô­so­be vy­ba­ve­nia ve­ci (sa­mot­nom roz­hod­nu­tí) te­da ne­má sud­ca čo vy­po­ve­dať, na­koľ­ko o tom vy­po­ve­dá sa­mot­ný spis, kto­rý si vy­šet­ro­va­teľ mô­že za­bez­pe­čiť a pre­čí­tať si ho (vrá­ta­ne roz­hod­nu­tia sud­cu). Sud­ca tu nie je na to, aby do­da­toč­ne vo svo­jej vý­po­ve­di vy­svet­ľo­val vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, či ozna­mo­va­te­ľom svo­je roz­hod­nu­tie, res­pek­tí­ve spô­sob svoj­ho uva­žo­va­nia ale­bo ko­na­nia (nap­rík­lad pre­čo roz­ho­dol o vza­tí do väz­by a nie o nev­za­tí a po­dob­ne), prí­pad­ne, aby tak­to do­da­toč­ne dot­vá­ral svo­je roz­hod­nu­tie o iné, či ďal­šie dô­vo­dy. Úlo­hou sud­cu nie je ani po­le­mi­zo­vať s ar­gu­men­tá­ciou ozna­mo­va­te­ľov uve­de­nou v tres­tnom ozná­me­ní a pres­vied­čať vo svo­jej vý­po­ve­di vy­šet­ro­va­te­ľa, že je nes­práv­na.

            Nie som sí­ce pred­se­da Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, ale ak by som bol, cel­kom ur­či­te by som ta­kej­to žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa ne­vy­ho­vel, na­koľ­ko zba­viť sud­cu po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti pod­ľa § 30 ods. 10 zák. č. 385/2000 Z.z. mož­no iba z váž­nych dô­vo­dov, pri­čom v žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa žiad­ne ta­ké­to váž­ne dô­vo­dy uve­de­né nie sú; na­vy­še, to čo žia­da vy­šet­ro­va­teľ v žia­dos­ti, si má zis­ťo­vať sám a to štú­diom spi­su a roz­hod­nu­tia sud­cu a nie vý­slu­chom sud­cu.

        Zrej­me unik­lo po­zor­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa aj to, že práv­ny sys­tém v Slo­ven­skej re­pub­li­ke je v tres­tnom ko­na­ní vy­bu­do­va­ný na dvo­jin­štan­tnos­ti ko­na­nia, t. j. sám zá­ko­no­dar­ca za­vie­dol do práv­ne­ho po­riad­ku op­rav­né pros­tried­ky, kto­rý­mi sa dot­knu­té oso­by mô­žu na na­dria­de­nom or­gá­ne do­má­hať nes­práv­nos­ti roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa s tým, že súd dru­hé­ho stup­ňa má v kom­pe­ten­cii aj mož­nosť zru­šo­vať roz­hod­nu­tia niž­ších sú­dov a nah­rá­dzať ich svo­ji­mi vlas­tný­mi (zá­ko­no­dar­ca vy­tvo­re­ním toh­to sys­té­mu te­da pri­pus­til, že sú­dy rôz­nych stup­ňov mô­žu mať na tú is­tú vec iný ná­zor a pre­to aj mô­že prísť k zme­nám pr­vos­tup­ňo­vých roz­hod­nu­tí).

Sku­toč­nosť, že sa tak sta­ne pri­tom ne­vyt­vá­ra, sa­ma oso­be, žiad­ne po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, či iné­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia (nap­rík­lad dis­cip­li­nár­ne­ho), na­koľ­ko sud­cu nie je mož­né pos­ti­ho­vať za vy­slo­ve­nie práv­ne­ho ná­zo­ru, res­pek­tí­ve hroz­bou ve­de­nia dis­cip­li­nár­ne­ho, či tres­tné­ho ko­na­nia ne­mož­no sud­cu za­stra­šo­vať, aby sa bál roz­ho­do­vať, prí­pad­ne, aby roz­ho­do­val pod­ľa ur­či­tých (nap­rík­lad po­li­caj­ných) pred­stáv. V ap­li­kač­nej praxi pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní je pri­tom úpl­ne bež­nou ve­cou, že sťaž­nost­ný súd (súd dru­hé­ho stup­ňa) má na otáz­ku väz­by ob­vi­ne­né­ho od­liš­ný ná­zor ako súd pr­vé­ho stup­ňa. Bu­de te­raz po­lí­cia vy­šet­ro­va­teť ako po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va kaž­dé zru­še­né roz­hod­nu­tie, kto­ré zru­ší súd dru­hé­ho stup­ňa? A bu­de tiež vy­šet­ro­vať ako po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa kaž­dé uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­ré bu­de v op­rav­nom ko­na­ní zru­še­né pro­ku­rá­to­rom? Ale­bo bu­de vy­šet­ro­va­teľ se­lek­tív­ne iba tie, kto­ré sa jej bu­dú ho­diť? Opa­ku­jem, že zru­še­nie roz­hod­nu­tia aké­ho­koľ­vek or­gá­nu na­dria­de­ným or­gá­nom v op­rav­nom ko­na­ní nie je tres­tným či­nom, na­koľ­ko ide o si­tuáciu, kto­rú pred­pok­la­dá sám práv­ny po­ria­dok (tres­tným či­nom ohý­ba­nia prá­va mož­no pos­ti­ho­vať iba svoj­voľ­né roz­hod­nu­tia bez opo­ry v zá­ko­ne, nie roz­hod­nu­tia, kto­ré sú nap­rík­lad ozna­če­né za nes­práv­ne v dôs­led­ku nes­práv­ne­ho vý­kla­du práv­nej nor­my, prí­pad­ne v dôs­led­ku iné­ho hod­no­te­nia vy­ko­na­ných dô­ka­zov).

Rov­na­ko tak tre­ba vy­šet­ro­va­te­ľo­vi pri­po­me­núť, že ko­na­nie o tres­tnom ozná­me­ní ne­nah­rá­dza op­rav­né ko­na­nie, nej­de ani o ne­ja­ké ďal­šie ko­na­nie, kto­ré má pri­ro­dze­ne nad­vä­zo­vať na ko­na­nie op­rav­né, pri kto­rom má vy­šet­ro­va­teľ vy­stu­po­vať ako na­dria­de­ný or­gán sud­cu a zis­ťo­vať je­ho dô­vo­dy roz­hod­nu­tia mi­mo rá­mec sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia.

Na­vy­še, aké­koľ­vek roz­hod­nu­tie sú­du mož­no pod­ro­biť krit­ke a skôr, či nes­kôr sa mô­že uká­zať ako práv­ne nes­práv­ne. Práv­ne bo­lo kri­ti­zo­va­né nap­rík­lad aj roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du, kto­rým bo­lo zru­še­né vy­ššie spo­me­nu­té „po­doz­ri­vé“ uz­ne­se­nie o vza­tí ob­vi­ne­ných vy­šet­ro­va­te­ľov do väz­by (bliž­šie poz­ri tu: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a1013-za­ca­tie-tres­tne­ho-sti­ha­nia-vo-ve­ci-pre-vy­mys­le­ny-sku­tok-a-trest­ny-cin-zneu­zi­va­nia-pra­vo­mo­ci-ve­rej­ne­ho-ci­ni­te­la). Ak by sa tá­to kri­ti­ka roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du nes­kôr uká­za­la ako opod­stat­ne­ná (čo sa stať mô­že), zna­me­na­lo by to, že sa kraj­ský súd auto­ma­tic­ky do­pus­til tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va? Cel­kom ur­či­te nie.

Zá­ver

            Za­ve­de­nie tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák. do Tres­tné­ho zá­ko­na (pred vy­še ro­kom) bo­lo spre­vá­dza­né vý­raz­ný­mi po­chyb­nos­ťa­mi, či ten­to trest­ný čin ne­bu­de vy­uží­va­ný na ši­ka­nu sud­cov a či ne­bu­de slú­žiť na to, aby po­lí­cia (na­mies­to od­miet­nu­tia tres­tné­ho ozná­me­nia) ne­za­ča­la ko­nať len pre­to, že sa s ne­ja­kým roz­hod­nu­tím kon­krét­ne­ho sud­cu nes­to­tož­ňu­je a aby tak „tres­ta­la“ sud­cu za je­ho pos­tup, či práv­ny ná­zor. Vy­ze­rá to tak, že tie­to oba­vy bo­li opod­stat­ne­né a po­kiaľ ne­bu­de ten­to trest­ný čin vy­pus­te­ný z Tres­tné­ho zá­ko­na, bu­de nut­né si zvy­kať, že „nes­prá­ne“ roz­hod­nu­tia (práv­ny ná­zor) sud­cov bu­dú cez to­to us­ta­no­ve­nie kri­mi­na­li­zo­va­né, res­pek­tí­ve pros­tred­níc­tvom ve­de­nia tres­tných ko­na­ní pre ten­to trest­ný čin bu­de dá­vať po­lí­cia sud­com ná­vod, ako si pred­sta­vu­je „správ­ny“ vý­klad prá­va, „správ­nu“ roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov a ako by už sud­co­via cel­kom ru­či­te roz­ho­do­vať ne­ma­li.

Bu­de te­raz po­vin­nos­ťou sud­cu vy­svet­lo­vať svo­je roz­hod­nu­tia po­lí­cii v tres­tnom ko­na­ní v po­zí­cii po­doz­ri­vej oso­by, a to aj na­priek to­mu, že ob­sa­hu­jú od­ôvod­ne­nie? Ne­mal by sud­ca, pre is­to­tu, naj­skôr pre­kon­zul­to­vať svoj bu­dú­ci pro­ces­ný pos­tup a spô­sob roz­ho­do­va­nia vo ve­ci s po­lí­ciou? A vô­bec, na­ma­la by po­lí­cia pri roz­ho­do­va­ní rov­no nah­ra­diť sú­dy?

A ne­bo­lo by vhod­ným, aby sa k ta­kým­to tres­tným ko­na­niam už ko­neč­ne vy­jad­ri­la, as­poň vo všeo­bec­nos­ti, aj Súd­na ra­da SR, kto­rá dis­po­nu­je v zmys­le § 9 ods. 2 Tr. por. ši­ro­ký­mi vý­kla­do­vý­mi mož­nos­ťa­mi pri tres­tnom či­ne ohý­ba­nia prá­va?

 

Autor: JUDr. Peter Šamko - sudca Krajského súdu v Bratislave

Zdroj: pravnelisty.sk

Zobraziť ďalšie

Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Tipy a rady

Zaujímavosti