Rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová sa minulý rok zviditeľnila škandalóznym prejavom na imatrikulácii nových študentov, ktorý extrémne vybočil z jej mandátu a vnucoval poslucháčom jej úzko ideologický pohľad na svet. Hneď na úvod uviedla, že hoci sa o vysokých školách „hovorí“, že majú byť apolitické, ona si to nemyslí, lebo politický postoj je podľa nej vraj dôležitý. Nato sa pustila do ostrej kritiky novej vládnej koalície, ktorá podľa nej „nebude zastávať humanistické pozície, pretože stavia svoju politickú rétoriku na agresívnej a populistickej podobe“. Študentom odporučila demagogickú príručku liberálneho propagandistu Timothyho Snydera O tyranii, o ktorú sa často opierajú progresívni politici, nie však seriózni politológovia a historici. Už v programových tézach pri svojej kandidatúre na post rektorky sľubovala „internacionalizáciu akademického prostredia“, pod ktorou chápe, že do agendy školy musia byť integrované aj postoje k vojne na Ukrajine či k „agresii Číny voči Taiwanu“.
Som skutočne znepokojený, že ani Slovenská rektorská konferencia, ani Ministerstvo školstva SR nezaujali k tejto nebezpečnej politizácii VŠVU jasné stanovisko. Rektorka si totiž interpretuje svoje práva a povinnosti veľmi svojvoľne. V prvom rade, to, že vysoké školy majú byť apolitické, sa „nehovorí“, vyplýva to priamo z § 4 Zákona o vysokých školách, ktorý by mal najvyšší predstaviteľ a štatutár verejnej vysokej školy ovládať naspamäť. A osobitne musím Bohunke Koklesovej pripomenúť, že nedotknuteľnosť akademickej pôdy si vybojovali študenti počas Nežnej revolúcie, že sme sa vtedy postavili práve proti takým papalášom, ako je ona, aby sme nemuseli počúvať ich (s prepáčením) ideologické kydy. A je úplne jedno, že vtedy išlo o ideológiu komunistickú, a dnes o progresivistickú – tá súčasná je totiž rovnako primitívna, plytká a zavádzajúca. Školu nenavštevujú iba voliči Progresívneho Slovenska, a ja protestujem proti takémuto zneužívaniu postavenia rektorky.
Včera však šéfka VŠVU publikovala v Denníku N komentár, ktorý je už nielen jej morálnym, ale aj odborným zlyhaním. Pri kritike súčasnej ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej napísala, že to, čo ona nazýva národné umenie, národná kultúra a národné tradície, ani neexistuje a že si to šéfka rezortu kultúry ani neuvedomuje.
Nehovorme teraz o tom, čo si uvedomuje alebo neuvedomuje Martina Šimkovičová, lebo jej predstavu, že národná kultúra je etnicky čistá a izolovaná, považujem za scestnú aj ja. Ale to, čo predviedla docentka Koklesová, je ešte väčší extrém, vlastne je to taký nezmysel, že si dovoľujem vysloviť pochybnosti o jej kvalifikovanosti vyjadrovať sa k tejto téme. Napokon, o jej mentálnom nastavení v tomto smere svedčí aj to, že pred dvoma rokmi vydala s podobne orientovanými kolegyňami výzvu, aby Slavín nebol osvetlený, lebo podľa nej táto národná kultúrna pamiatka nemá žiadnu umeleckú hodnotu...
Začnem slávnym prejavom Milana Kunderu z 27. júna 1967, ktorým otvoril zjazd česko-slovenských spisovateľov. Jeho závery sú totiž platné aj pre našu národnú kultúru. Existencia slovenského národa nikdy nebola samozrejmosťou a práve nesamozrejmosť patrí k jej najvýraznejším črtám. Najzreteľnejšie sa to prejavilo v štúrovskej generácii, kedy sa hŕstka intelektuálov pokúsila vzkriesiť alebo skôr vytvoriť slovenčinu a z nej v ďalšej generácii aj národ. Toto vzkriesenie bol zámerný čin, ktorý je vždy ako taký voľbou medzi za a proti. Intelektuáli slovenského národného hnutia, ktorí sa pre tento epochálny čin rozhodli, si boli samozrejme dobre vedomí aj silných protiargumentov pre to, čo robili. Vedeli, že maďarizácia by Slovákom uľahčila život a dala by praktickejšie možnosti kariéry ich deťom. Vedeli tiež, že príslušnosť k väčšiemu národu poskytuje oveľa väčší priestor i pôsobnosť pre duchovnú prácu, kým slovenčinou si literatúra, ale aj veda výrazne zužuje svoje pole pôsobnosti. Napokon, už Ján Kollár varoval pred nevýhodami malých národov, ktoré „myslia len polovičato“, ich vzdelanosť „býva malicherná a neduživá, nežije, ale živorí, nerastie, ani nekvitne, ale len vegetuje a neplodí stromy, ale iba krovie“.
To všetko boli celkom legitímne dôvody, ktoré kladú do základov novodobého slovenského bytia otázku „byť“ či „nebyť“ a „prečo byť“. Ak si obrodenci zvolili bytie, bola to pre budúcnosť naozaj obrovská výzva. Postavili totiž národ pred úlohu ospravedlniť v priebehu dejín správnosť obrodeneckej voľby a prijali zodpovednosť za túto voľbu. Otázku samotného bytia národa podmienili štúrovci kultúrnymi hodnotami, ktoré by mali Slováci vytvoriť. A tieto hodnoty chceli merať – ako to hneď na začiatku zdôrazňuje Ľudovít Štúr a po ňom Milan Hodža a vzápätí Ľudovítov prasynovec Svätopluk Štúr – nie bezprostrednou nacionálnou užitočnosťou, ale všeľudskými meradlami. Chceli byť rovnoprávnou súčasťou európskej civilizácie, chceli byť prínosom pre svet. Ale ani to nebolo pre Slovákov samozrejmou danosťou. Mali len dve možnosti. Buď bude slovenčina iba európske nárečie a slovenská kultúra iba folklór, alebo sa stanú jedným z európskych národov so všetkým, čo k tomu patrí. No iba druhá alternatíva zaručuje skutočný život, hoci je neobyčajne ťažká zvlášť pre národ, ktorý musel celé 19. a potom ešte polovicu 20. storočia venovať väčšinu svojej energie na budovanie absolútnych základov, od ľudových škôl až po odborné učebnice. A predsa už po storočnom vývine, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, dochádza k najväčšiemu kultúrnemu rozkvetu v slovenských dejinách. Na to by nemali zabúdať zvlášť tí, ktorí si myslia, že jediný úspech, ktorý slovenský národ dosiahol, bol vstup do EÚ a NATO.
V druhej polovici 20. storočia sa začal nielen európsky kontinent, ale do určitej miery celý svet hlbšie integrovať. A budúcnosť zjednocujúceho sa ľudstva začne pomaly, ale nemilosrdne a celkom oprávnene požadovať účty za ospravedlnenie existencie, ktorú sme si pred 150 rokmi zvolili a bude sa pýtať, prečo sme si ju zvolili. A na tomto mieste vyjadruje Milan Kundera svoje základné znepokojenie: „Desím sa toho, že naša dnešná vzdelanosť stráca ten európsky charakter, ktorí mali na srdci naši humanisti a obrodenci. Grécko-rímska antika i kresťanstvo ako základné pramene európskeho ducha, ktoré vytvárajú napätie jeho výboja, takmer vypadli z povedomia dnešného mladého vzdelanca, čo je strata, ktorá sa nedá ničím nahradiť. Existuje totiž železná kontinuita európskeho myslenia, ktorá si vytvorila svoj slovník, svoju terminológiu, svoje podobenstvá, svoje mýty a svoje témy, bez ktorých znalostí sa európski vzdelanci nedokážu dohovoriť.“
Ak rektorka VŠVU popiera národnú kultúru, popiera to najušľachtilejšie európske dedičstvo. Ak je jazyk domovom bytia (ako to formuloval Hegel a po ňom Wittgenstein), naše spoločenstvo sa riadi jazykovým poriadkom znakov, významov a ich chápania. Preto môj milovaný Stefan Zweig dva mesiace pred samovraždou napísal: „Bojím sa, že stratím vlastný jazyk, že už nikdy nenájdem identitu s vlastným ja, že nikde nebudem patriť, že sa stanem nomádom a navyše neslobodným.“ Ľudia, ktorí tak strašne pohŕdajú národnou kultúrou, nie sú svetoobčania, ale nihilisti, ktorým vlastná nevzdelanosť znemožňuje pochopiť aj podstatu Európy. Jednota národnej kultúry nespočíva v uniformite, ale v spriaznenosti, takže odporcovia národnej kultúry nie sú ani vyspelejší, ani pokrokovejší, iba ochudobnenejší o neschopnosť efektívnej komunikácie v rámci spoločenstva. Jazyk totiž nie je iba prostriedkom dorozumievania, ale ako zisťuje Wittgenstein, určuje aj hranice vedomia a chápanie celého sveta.
Ak ste čítali moju knihu Rekonštrukcia slovenských dejín, viete, že považujem Rastislava za významnejšieho panovníka ako Svätopluka. Pokus Rastislava konštituovať štát a emancipovať národ na princípe jazyka, vzdelanosti a kultúry, mal očividne zdravšie základy a predbehol aj vtedajšiu vyspelú západnú civilizáciu – kým formálne mocnejší panovník Svätopluk zlyhal v tom, že na jednej strane síce rozšíril ríšu, ale za cenu oslabenia jej kultúrnych základov a ako sa neskôr ukázalo, aj oslabenia základov samotnej štátnosti. Preto sa líniu, ktorú založil Rastislav, nikdy nepodarilo zadusiť, prežívala v kolektívnom podvedomí národa až do jeho moderného vzkriesenia.
Politizujúca rektorka VŠVU nevedie študentov správnym smerom. Namiesto toho, aby im pomohla konštituovať celistvé vedomie občana, im vnucuje jednostranné odpovede ešte skôr ako si stihnú klásť otázky. „Akékoľvek potláčanie názorov, ba i násilné potláčanie nesprávnych názorov, smeruje vo svojich dôsledkoch proti pravde, pretože pravdy sa možno dopátrať len v dialógu názorov, ktoré sú rovnoprávne a slobodné,“ varoval Milan Kundera komunistických aparátčikov rok pred vypuknutím Pražskej jari. A to ešte nevedel, čo o päťdesiat rokov neskôr vypukne v súvislosti s honom proti tzv. dezinformáciám.
Namiesto zjednodušovania si úlohy povrchnou dezinterpretáciou pôvodných významov by dnes mali učenci a myslitelia tohto národa vynaložiť maximálnu intelektuálnu energiu na to, aby zrekonštruovali, a teda pochopili cestu, ktorou sme dospeli k dnešnému kedysi nepravdepodobnému útvaru, do ktorého sme sa sformovali. Alebo ako to vyjadril nemecký filozof Peter Sloterdijk, národ sa musí skloniť nad svoj vlastný zrod, aby mohol napísať svoju autentickú autobiografiu. Národnú kultúru nie je potrebné nijako zvlášť dokazovať tak, ako nemusíte vysvetľovať, že Váh je slovenská rieka. Je to živý organizmus. Benka, Kompánek, Schneider-Trnavský či Rúfus boli zaiste ovplyvnení aj cudzími vzormi, ale ignorovať, že to, čo vytvorili, je jedinečné a neopakovateľné, sú také zarážajúce medzery v poznaní a primitivizmus v myslení, že to nemožno nazvať inak ako kultúrnym barbarstvom. Popieranie existencie národnej kultúry či národných tradícií je taký vulgárny nezmysel, že nie je prejavom postmoderného, ale postpubertálneho uvažovania. Čo je tým smutnejšie, že takíto ľudia majú pomerne zásadný vplyv na formovanie myslenia mladých ľudí, ba čo viac, aj na ich zaťahovanie do politizácie akademickej pôdy na hrane zákona.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
