Ideológovia, ktorí dominujú v čele súčasného západného zahraničnopolitického establišmentu, sú do veľkej miery zodpovední od eskalácie napätia s Ruskom až po vojenský konflikt na Ukrajine. A zrazu veľmajster reálnej politiky - teda zahraničných vzťahov, ktoré sa formujú skôr na základe pragmatizmu a reálneho základu zo skúseností z terénu než na základe zbožných želaní - do toho zasadil rétorický úder ambíciám NATO v súvislosti s Ukrajinou.
Henry Kissinger, americký minister zahraničných vecí z Nixonovej éry a žijúca legenda medzinárodnej politiky, oslavuje tento týždeň 99. narodeniny. V pondelok vystúpil prostredníctvom videokonferencie na výročnom Svetovom ekonomickom fóre vo švajčiarskom Davose, aby ponúkol svoje rady na riešenie konfliktu na Ukrajine.
"Strany by sa mali v priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov dostať k mierovým rozhovorom. Ukrajina mala byť mostom medzi Európou a Ruskom, ale teraz, keď sa vzťahy pretvárajú, môžeme vstúpiť do priestoru, kde sa prekreslí deliaca čiara a Rusko bude úplne izolované," povedal Kissinger v rozhovore so zakladateľom a výkonným predsedom WEF Klausom Schwabom.
Zdá sa, že cieľom izolácie Ruska od Európy je zapojiť Moskvu do vyčeroávajúcej vojny prostredníctvom vyzbrojovania a podpory ukrajinských bojovníkov, ktorí majú účinne slúžiť ako zástupná armáda NATO. To by vysvetľovalo aj dôvod, prečo Washington tak masívne investuje do konfliktu, a to tak finančne, ako aj ideologicky.
Os EÚ - Ukrajina - Rusko by na globálnom ihrisku konkurovala Pekingu a Washingtonu. Lídri Severoatlantikej aliancie v Bruseli a ich rôzni rusofóbni spojenci však uprednostňujú ideológiu studenej vojny pred dlhodobými politickými a ekonomickými záujmami vlastných občanov, ktorým by najlepšie prospela normalizácia vzťahov a posilnená spolupráca v rámci celého európskeho kontinentu.
„V súčasnosti čelíme situácii, keď by sa Rusko mohlo úplne odcudziť Európe a hľadať trvalé spojenectvo niekde inde," povedal Kissinger. "To môže viesť k diplomatickým odcudzeniam podobným z časov studenej vojny, čo nás vráti o desaťročia späť. Mali by sme sa usilovať o dlhodobý mier.“ Ešte pravdepodobnejším scenárom je silnejšie zblíženie Ruska s Čínou.
Konečným výsledkom by mohol byť silnejší vojensko-priemyselný blok súťažiaci s USA o ekonomický a politický vplyv vo svete a strata vplyvu EÚ, ktorá by sa jednoducho zmenšila na menej vplyvného partnera Washingtonu s menšou autonómiou, než akú by mala, keby nepodriaďovala všetky svoje záujmy Washingtonu a namiesto toho si zachovala nezávislejšie a vyváženejšie postavenie.
Kissingerove desaťročia skúseností v globálnych záležitostiach na najvyššej úrovni ako poradcu hláv štátov, vlád a nadnárodných korporácií a taktiež ako zástancu pragmatických riešení pálčivých globálnych problémov dodávajú jeho radám váhu pre každú globálnu krízu.
Kissinger, držiteľ Nobelovej ceny za mier za úlohu, ktorú zohral pri vyjednávaní o ukončení krvavej vietnamskej vojny so Severným Vietnamom počas vlády republikánskeho prezidenta Richarda Nixona, pôsobil ako minister zahraničných vecí aj poradca pre národnú bezpečnosť bývalého amerického lídra. Predtým pôsobil ako poradca demokratického prezidenta Johna F. Kennedyho. Ak nabáda na rýchle riešenie konfliktu na Ukrajine, je to na základe jeho profesionálnych skúseností. Žeby na Ukrajine videl tiene vojny vo Vietname?
Kissingerovo riešenie na ukončenie územných sporov medzi Ruskom a Ukrajinou pravdepodobne nepoteší súčasný americký zahraničnopolitický establišment. "V ideálnom prípade by deliacou čiarou mal byť návrat k predchádzajúcemu stavu. Pokračovanie vojny za týmto bodom nebude o slobode Ukrajiny, ale o novej vojne proti samotnému Rusku," povedal Kissinger, pričom "status quo ante" sa vzťahuje na ponechanie Krymu, Luhanska a Donecka pod kontrolou Ruska.
Kissinger, kedysi "najobdivovanejší muž v Amerike" podľa Gallupových prieskumov z rokov 1973, 1974 a 1975, po nastolení mieru vo Vietname, často vybočoval zo zabehnutých koľají zahraničnej politiky Washingtonu. Vypracoval prvý plán spolupráce medzi USA a Čínou. Bol aj proti bombardovaniu Juhoslávie zo strany NATO za bývalého prezidenta Billa Clintona. "Odmietnutie stratégie dlhodobého dosahu vysvetľuje, ako bolo možné skĺznuť do konfliktu v Kosove bez toho, aby sa dostatočne zvážili všetky jeho dôsledky - najmä nenásilná reakcia takmer všetkých národov sveta proti novej doktríne NATO o humanitárnej intervencii,“ napísal Kissinger v článku pre Newsweek v roku 1999.
Kissingerove poznámky trefne predznamenali vojenské intervencie členských štátov NATO v iných krajinách pod humanitárnymi zámienkami - ako napríklad v Sýrii, Líbyi a teraz proti Rusku prostredníctvom Ukrajiny - s konečným cieľom zmeniť režim. Rovnako predpovedal, prečo napriek bezuzdnej propagácii a propagácii týchto západných vojen existuje voči nim taký veľký odpor. Hoci sa od Kissingerových diplomatických čias mnohé zmenilo, niektorí ľudia stále dokážu pochopiť, že ideologicky motivované konflikty môžu zo sebou priniesť dlhodobé negatívne systémové dôsledky na úkor krátkodobého uspokojenia z vyvolania ideologicky motivovaného konfliktu.
Čím skôr sa tí, ktorí živia súčasný chaos, dokážu riadiť Kissingerovými radami, tým lepšie sa nám všetkým podarí zmierniť následnú nevyhnutnú diplomatickú,ekonomickú a politickú kocovinu.
Autor: Rachel Marsdenová - kanadaská publicistka, politická strategička a televízna komentátorka a univerzitná lektorka.
Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna
