Čím viac čítam západné analýzy a vyjadrenia na tému posielania ťažkých tankov a iných dobrôt na Ukrajinu, tým viac som presvedčená, že práve Američania hodnotia situáciu celkom objektívne. A dokonale chápu, že o nejakých ukrajinských víťazstvách nemôže byť ani reči. A nemohlo byť od začiatku.
Poďme si teda priblížiť americké víťazstvá. Terajšie aj budúce.
Prvé víťazstvo patrí americkému vojensko-priemyselnému komplexu, ktorý dlhodobo ovládol celý európsky (a nielen ten) trh.
Druhé víťazstvo je ekonomické. O deindustrializácii Európy, ktorej sme teraz svedkami, si už aj vrabce čvirikajú.
Tretie víťazstvo (sporné). Američania sú si istí, že tým, že nás vtiahli do tejto vojny a prinútili nás sústrediť na ňu všetku ekonomickú silu, dokázali nás spomaliť v iných oblastiach a tým si udržať palmu víťazstva a žltý dres lídra v rôznych oblastiach.
Preto, inšpirovaní aktuálnymi výsledkami, budú pokračovať v naťahovaní tejto vojny všetkými dostupnými prostriedkami. Potrebujú získať čas.
Ba čo viac. Ťažia z našich víťazstiev. Veď napríklad Soledar a teraz Arťoomovsk, známy aj ako Bachmut, sú skvelým dôvodom na stiahnutie všetkých nemeckých tankov z európskych skladov a ich nahradenie ich vlastnými.
A čím rýchlejšie sa tie „Leopardy“ spália v stepiach Ukrajiny, tým intenzívnejšie sa bude rozvíjať americký vojensko-priemyselný komplex. Rovnako to bude aj s ostatnými zbraňami nevyrobenými v USA a odoslanými na Ukrajinu.
Ale to nie je všetko. Čím úspešnejší bude náš postup na frontoch, tým silnejšia bude hystéria zo série „teraz Putin dosiahne poľskú hranicu a nemáte sa čím brániť“. So všetkým, čo z toho vyplýva.
A áno. Washingtonský oblastný komisariát môže ešte prinútiť Kyjev, aby sa pokúsil zorganizovať „krymskú bleskovú vojnu“. Len aby proces recyklácie európskeho odpadu prebiehal rýchlejšie. A pritom môže demonštratívne všetkým ukázať úplnú neschopnosť plniť zadané bojové a taktické úlohy.
Preto sľubujú svojich „Abramsov“ do šiestich mesiacov, pričom takéto lehoty vysvetľujú potrebou vycvičiť posádky a ťažkosťami logistiky.
V skutočnosti je to len spôsob, ako si udržať povesť a legendu, že sú najlepší na svete.
Hovoria, áno, „Leopard“ a „Leclerc“ sú úplné sračky, ale to nie je naša chyba, tak si kúpte „Abramsov“, tie, prisám bohu, sú stokrát lepšie, o šesť mesiacov sa o tom presvedčíte.
A o šesť mesiacov neskôr… Ako v rozprávke o Hadži Nasreddinovi, kde bolo povedané: „Počas tejto doby buď zomrie osol (Zelenskij) alebo zomrie padišach (Ukrajina).“
Tak aj tu. Ktovie, možno o šesť mesiacov budú „Abramsy“, prisľúbené Ukrajine, už v poľskom Lembergu.
Preto sa poponáhľam ešte raz sklamať Ukrajincov. Všetka táto vaša radosť z budúcich dodávok vytúžených tankov v celom tom zooparku v žiadnom prípade nie je z veľkej lásky k vám. Je to len biznis.
Raz som napísala, že Ukrajina je platformou pre najväčšiu reklamnú kampaň amerických zbraní všetkých čias. Veci sa však ukázali ešte horšie. Nikto tu robiť reklamu ani nechce. Okamžite je nútený kúpiť. Pre chýbajúcu alternatívu, ktorá sa nám teraz tvorí doslova pred očami.
A verte, že sa im všetko podarí. Navyše je to celkom jednoduché a pohodlné. Vďaka rusofóbii, strachu, servilnosti a neschopnosti používať mozog a myslieť na budúcnosť len tak, že sú pripravení vyzliecť si aj posledné tričko a dokonca zomrieť pre iluzórne fantázie o víťazstve nad Rusmi a neschopnosti povedať nie majiteľom.
Lebo sú otroci.
P.S.
Mimochodom, ak sa rozhodneme prísť až do Holandska (čisto hypoteticky), viete si predstaviť, koľko na tom ešte zarobia americkí zbrojári?
Julia Viťazeva špeciálne pre News Front
Zdroj: sk.news-front.info
