Nespornou udalosťou uplynulého týždňa bol tlak na našu vládu, aby podporila 18 kolo sankcií proti Ruskej federácii. Problém nie je ani tak v tom, že k nepodpore ďalšieho kola sankcií vyzval vládu svojím uznesením parlament – to je vraj podľa „právnych“ expertov nevymáhateľné, ale v tom, že toto je jedna z mála možností, kedy môžeme využiť právo veta, aby sme zabezpečili pre Slovensko akési kompenzácie, či garancie v prípade, ak EÚ od roku 2028 unblock prestane dovážať ruský plyn na územie EÚ. Táto skutočnosť by práve na Slovensko dopadla najhoršie.
Už dnes kapitáni slovenského priemyslu, či už šéf Železiarní Podbrezová Vladimír Soták, alebo generálny riaditeľa Dusla Šaľa Petr Bláha avizujú, že kvôli vysokým cenám energií a plynu sa stáva výroba na Slovensku nekonkurencieschopná a cele sektory priemyslu, či už hutnícky priemysel (okrem spomenutých Železiarní Podbrezová, aj košický U.S.Stell, či OFZ Nižná, ale aj chemický priemysel ( Duslo Šaľa, či Istrochem) sa dostávajú do strát, z ktorých sa za daných okolností nevedia dostať. Slovensko má tak jedinečnú možnosť nepristúpiť na nové kolo sankcií, pokiaľ nevyjedná relevantné kompenzácie, ktoré zachránia slovenský priemysel a umožnia, aby domácnosti na Slovensku mali ceny, ktoré budú zvládnuteľné, aj bez masívnych kompenzácii, ktoré extrémne zaťažujú štátny rozpočet a krajne sťažujú konsolidáciu. Okrem toho Slovensko má záväzok do roku 2034 odoberať od spoločnosti Gazprom plyn, pričom zmluva je postavená na princípe odoberaj, alebo plať.
Ak by sme pred expiráciou tejto zmluvy – teda už v roku 2028 od tejto zmluvy odstúpili s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa vystavíme arbitrážnemu konaniu s veľmi neistým výsledkom. Konkrétne, ak by sme to prehrali, Slovenská republika by musela vyplatiť Gazpromu odškodné vo výške 16 miliárd dolárov. Riskovať takúto sumu bez akejkoľvek garancie je naozaj neprijateľné. Je preto logické, že vláda, ako zodpovedný hospodár musí konať tak, aby obhájila národné záujmy. Naopak, je prejavom vrcholného cynizmu našich partnerov v EÚ, ktorí toto riziko bagatelizujú – tvrdiac, že máme využiť klauzulu o „vyššej moci“, čo nám zabezpečí , že arbitráž vyhráme. Pritom v zmluvných záväzkoch sa vždy vníma vyššia moc skôr ako prírodná pohroma a nie rozhodnutie rady EÚ. Zdá sa však, že jej rozhodnutia sú častokrát horšie ako tá najhoršia prírodná pohroma.
Je jasné, že za takýchto okolností nemôžme bez jasných a jednoznačných garancií EÚ pristúpiť k takejto dohode. Potom ostáva ešte jedna zásadná vec - pokiaľ sa neobnoví tranzit plynu (nemusí byť ruský, môže byť aj turkménsky či azerbajdžanský) cez Ukrajinu, Slovensko bude veľmi poškodené stratou tranzitných poplatkov, ktoré si Transpetrol účtoval voči odberateľom do Rakúska – pred tým aj do Česka a Nemecka. Dnes, keď Slovensko odoberá plyn cez plynovod Turkstream, my platíme poplatky tranzitujúcim štátom - Turecku, Bulharsku, Srbsku a Maďarsku, a preto logicky je plyn pre Slovensko a jeho domácnosti a priemysle podstatne drahší, než by mohol byť.
Viac vo videu:
Zdroj: YouTube Roman Michelko / InfoVojna
