Mesto Prešov malo dôvod na radosť. Ikonický futbalový klub sa po rokoch trápenia v nižších súťažiach prebojoval späť medzi elitu a k tomu ešte postavil nový moderný štadión - Tatran Arénu. Exhibičný zápas i slávnostnú udalosť si nenechali ujsť fanúšikovia, futbalové legendy, vedenie klubu... a samozrejme, minister Rudolf Huliak.
Ako v Košiciach počas medailového ceremoniálu po titule hokejistov, tak aj v Prešove na slávnostnom otvorení futbalového štadióna ministra športu a cestovného ruchu vypískali.
„Ďakujem za privítanie, Prešovčania. Nesklamali ste ma,“ komentoval obrovský piskot s ironickým podtónom Huliak.
Viac vo videu:
To však nebolo všetko. Počas svojho príhovoru rozprával o futbalovom klube, no poplietol si rok založenia. Nebol to rok 1868, ako povedal, ale rok 1898.
Každý správny fanúšik prešovského Tatrana tak v tej chvíli prevracal oči. Nič to však nemení na tom, že oslava otvorenia pokračovala odvtedy už len v dobrej nálade a taktiež sa domáci tešili z postupu do najvyššej súťaže.
No Prešov nebol jediný. Huliaka si verejnosť všimla aj počas záveru hokejovej sezóny. Objavil sa na šiestom finálovom zápase v Nitre a potom aj na rozhodujúcom siedmom v Košiciach. Po finále sa pokúsil zapôsobiť diplomaticky – zablahoželal víťazom z Košíc aj Nitranom za „skvelú sériu“, no opäť reakcia fanúšikov bola viacej negatívna než pozitívna.
Okrem Huliaka sa k príhovorom a nožniciam dostali primátor František Oľha (Demokrati), župan Milan Majerský (KDH), riaditeľ FTA a mestský poslanec Rastislav Mochnacký (KDH) a predseda Slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik.
Po ceremóniách a ocenení postúpivších tatranistov prišiel na rad nástup internacionálov Slovenska a Tatrana na úvodný zápas a slávnostný výkop. Oň sa postaral člen Siene slávy prešovského športu Jozef Bubenko a Antonín Panenka, „najslávnejší futbalový klokan“, ako ho v narážke na roky strávené v pražskom Bohemianse nazval moderátor Marcel Merčiak.
„Je to náhoda, že máme obidva tímy zeleno-biele farby. Nemalo to vplyv na novú účasť,“ povedal Panenka, ktorého by potešilo, keby aj vršovický Ďolíček dostal nový šat: „Bohemka je tiež zeleno-biela, tiež by som si želal, keby Bohemka mala takýto krásny štadiónik. Snáď sa toho dočkáme.“
Prešovčanom odkázal, aby mal novú FTA pravidelne vypredanú.
Proti tatranistom sa čo-to v živote nahral: „Na zápasy v Prešove sa zabudnúť nedá. Musím priznať, že pre nás bol Tatran vždy veľmi ťažký súper. Hral tvrdý, agresívny futbal. Bohemka sa snažila o technický futbal, takže tu sme nikdy žiadne výsledky nespravili. Ak si dobre pamätám, raz sme tu hrali 2:2, inak sme azda všetky zápasy prehrali.“
Povestný dloubák do stredu bránky, ktorým Panenka spečatil výhru na majstrovstvách Európy v Belehrade v roku 1976, obletel svet. Málokto vie, že o štyri roky v Taliansku opäť uspel v penaltovom rozstrele na ME v súboji s domácimi o bronz. Československo vyhralo.
Panenka kopol penaltu k žrdi. „Áno. Myslím, že keby som ju kopol do stredu, tak ju chytí. Vedel som, že je to tak ´provařený´, že sa to na tejto úrovni nedá urobiť znovu. Aj keď medzitým, dva roky po Belehrade, som to spravil v Bratislave znovu a opäť som premenil penaltu proti Francúzsku. Po tretíkrát by to už na tejto úrovni bolo veľmi riskantné.“
Zisk bronzu bol obrovský úspech, ale akoby sa naň zabudlo, štyri roky po zlate. Ako to vnímal Panenka?
„Musím povedať, že rok 1980, keď sme získali bronzové medaily, je veľmi nedocenený. Urobiť na nasledujúcom európskom šampionáte po tom prvom mieste medailu, to sa väčšine mužstiev nikdy nepodarilo. Ale, bohužiaľ, je to v tieni toho Belehradu,“ povedal nám legendárny futbalista.
Zdroj: presov.dnes24.sk / sport24.pluska.sk / presov.korzar.sme.sk / InfoVojna
