Pred rokom 1989 patril k popredným slovenským disidentom, bol aj politickým väzňom. Po revolúci v roku 1989 sa profiloval ako kresťansky a proslovensky orientovaný publicista a aktivista. Moderátor na úvod spomenul, že je dlhoročným bojovníkom proti rôznym ideológiám ako je globalizmus, neoliberalizmus či genderizmus. Selecký vysvetlil, ako sa stal disidentom a odporcom komunistického režimu. Vyrastal v katolíckej rodine a prekážalo mu najmä potláčanie náboženskej slobody a prenasledovanie cirkvi. Ako disident pomáhal pašovať do socialistického Česko-Slovenska náboženskú literatúru. Štátna bezpečnosť ho v spisoch viedla ako preverovanú a neskôr nepriateľskú osobu.
V marci 1988 bol spoluorganizátorom legendárnej sviečkovej manifestácie v Bratislave. Na jej príprave spolupracoval s Františkom Mikloškom, s ktorým sa neskôr jeho cesty rozišli. Už vtedy mu bola podozrivá prílišná zhovievavosť režimu k neskoršiemu politikovi KDH. Čudoval sa, keď ho eštebáci po rozohnaní demonštrantov a krátkom vypočutí pustili domov “ako hrdinu”. Po roku 1989 Selecký dostal k niektorým zvodkám ŠtB a tam našiel aj vtedajšiu Mikloškovu výpoveď. Ten dôstojníkom ŠtB sľúbil, že už nič takého, ako bola sviečková manifestácia, sa opakovať nebude.
Už v roku 1988 Mikloško šokovanému Seleckému povedal, že katolíci sa budú musieť spojiť s komunistami, lebo sa “bude deliť moc”. Tesne pred pádom bývalého režimu, po vzniku Hnutia za občiansku slobodu, sa Selecký stal súčasťou tzv. bratislavskej päťky - známej skupiny disidentov prenasledovaných ŠtB. Jej súčasťou bol aj budúci federálny vicepremiér, slovenský premiér, minister spravodlivosti a prvý predseda KDH Ján Čarnogurský, ktorý bol svojho času aj jeho obhajcom na súde. Selecký ďalej spomínal, ako počas revolúcie v roku 1989 otec dnešného predsedu PS Martin M. Šimečka nechcel pustiť na tribúnu jeho a ďalších popredných disidentov - moc po novembri uchopili ľudia, ktorí sú dnes na čele novej neoliberálnej totality. Vystúpiť sa podarilo iba Čarnogurskému, aj tomu dali k dispozícii iba pár minút a viac ho na tribúnu nepustili.
Revolúcia podľa neho priniesla slobodu všetkým vrátane cirkvi, tá sa však postupne začala obmedzovať a vývoj sa začal uberať smerom k novej totalite. Začal vnímať nástup neoliberalizmu a genderizmu, ako novinár začal mapovať začiatky uplatňovania LGBTI agendy na Slovensku, najmä dúhové pochody či inscenované verejné sobáše homosexuálov.
Spomenul aj útoky LGBTI aktivistov na kresťanské symboly, na ktoré reagoval trestnými oznámeniami. Prekvapuje ho, že na vzostup genderizmu dnes katolícka cirkev vôbec nereaguje. Vyzdvihol aktivitu a húževnatosť kňaza Mariána Kuffu, ktorý sa snažil zastaviť ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Selecký Kuffu považuje za hrdinu, hoci ho mrzí, že dnes sa známy kňaz odmlčal.
Dnešné KDH, ktoré začiatkom 90. rokov spoluzakladal, nazýva “Potemkinovou dedinou, za ktorou nie je nič kresťanské, nič katolícke”. Je v ňom podľa neho veľa dobrých, poctivých a pracovitých ľudí, ktorí budovali hnutie zdola. “Lenže to, čo oni robili dole, sa veľmi líšilo od toho, čo sa dialo hore. Jednoducho, KDH sa musí vrátiť k sebe, pomohla by tam poriadna sebareflexia, ale veľmi tomu neverím,” poznamenal.
V ďalšej časti rozhovoru sa venoval téme slobody slova. V spojitosti s tým spomenul jeho knižku Kanál, ktorá je “na indexe” a čitatelia sa k nej v dôsledku cenzúry kníhkupectiev nemôžu bežným spôsobom dostať. Vraciame sa tak akoby späť k samizdatom, známym z éry socializmu. Súčasným vývojom je taký rozčarovaný, že priznal, že dnes by si skôr rozumel s generálom Alojzom Lorencom, ktorý bol na čele ŠtB, ako napríklad s Františkom Mikloškom, ktorý v súčasnosti otvorene stojí na strane neoliberalizmu.
S moderátorom hosť preberal i problematiku Agendy 2030, obmedzovania občianskych slobôd a ľudských práv, do ktorej patrí aj boj bánk proti hotovoti a snaha o zavádzanie digitálnych mien. Všetko podľa jeho slov smeruje k novej totalite. “Mne je veľmi ľúto, keď vidím, ako babička s trasúcou sa rukou prikladá mobil k čítačke, aby si mohla zaplatiť nákup,” poznamenal. Poukázal tiež na snahy prepisovať dejiny, najmä v súvislosti s 2. svetovou vojnou.
Na záver hovoril o scéne z filmu Mela Gibsona Statočné srdce, kde otrhaní Škóti stoja proti presile anglickej armády. Tí vravia, že nemajú šancu zvíťaziť a chcú sa vzdať: “Zahynieme tu, poďme domov, bude žatva, čakajú nás ženy, deti, nemá to zmysel”. Ich vodca im odpovedá: “Dobre, choďte domov, choďte k svojim ženám a deťom a melte múku, ale uvidíte, že keď budete v hlbokom otroctve dvadsať rokov, spomeniete si na túto chvíľu, keď ste tu mohli zahynúť slobodní a so cťou”. “Takže o tom je sloboda,” uzavrel Selecký.
Viac vo videu:
Zdroj: YouTube Diskusia na palete / InfoVojna
