No dnes mám ďalšiu otázku a to na nás samotných.
Sme denno-denne konfrontovaní obrovským množstvom správ. Médiá a to všetky, na nás chrlia rôzne informácie. Čo je chvályhodné, lebo to je ich úlohou. Zistiť a zverejniť. Existujú príbehy, ktoré dokážu otriasť nielen verejnosťou, ale aj stabilitou vlád, prípadne zosadiť prezidenta. Jedným z takých je aj aféra z čias hviezdnej doby masmédií v 70. rokoch 20. storočia. Možno nám ešte stále rezonuje v hlavách aféra Watergate, v rámci ktorej sa podarilo dvom novinárom Bobovi Woodwardovi a Carlovi Bernsteinovi odhaliť, že v predvolebnom boji v roku 1972 umiestnili s vedomím prezidenta Richarda Nixona odpočúvacie zariadenie do ústredia konkurenčnej Demokratickej strany. Richarda Nixona od väzenia ochránila len milosť, ktorú mu udelil jeho nástupca v úrade prezidenta Gerald Ford.
Aféra Watergate navždy pozmenila americkú politickú klímu a ovplyvnila prácu masmédií. Každý novinár sa chcel a aj dnes možno chce, stať budúcim Woodwardom alebo Bernsteinom a získať Pulitzerovu cenu za podobný úspech v investigatívnej žurnalistike. Novinárom na celom svete sa podarilo odhaliť rôzne kauzy a verejným tlakom prinútili podať demisiu mnohých politikov.
Lenže, ako sa to väčšinou stáva, s jedlom rastie chuť. Ako som uviedla už v minulom článku, nezastupiteľnou úlohou médií v demokratickej spoločnosti je odhaľovanie prešľapov v štruktúrach verejnej moci. Všetkých prešľapov! Všetkých štruktúr verejnej moci! Nie je na novinárovi, aby selektoval, o ktorú informáciu sa ráči podeliť so svojimi čitateľmi. Povinnosťou čitateľa nie je novinárovi veriť a prijať jeho myšlienky a názory ako axiómu. To s demokraciou nemá nič spoločné! Približuje sa to diktatúre, v tomto prípade mediokracii.
A tu nastáva ďalšia z vecí, ktorá sa mi na našich médiách nie celkom pozdáva. Ale to zase len mne môže takto pripadať! Javí sa mi tendenčné „zviesť sa na vlne...“ – a je jedno akej. Ak by som trpela úplným stihomamom, začala by som si myslieť (ale to by bola konšpirácia), že niektorí politici sa zosúladia s určitými médiami a vznikne kauza. Netvrdím, že v tomto našom štáte je všetko s kostolným poriadkom. Myslím si, že opak je pravdou! A treba na to poukazovať! Ale poukazovať bez selekcie a hlavne, poprosím, bez motta „zveziem sa na vlne“! Žiaľ, pripadá mi to tak, že niektorí sú nedotknuteľní a do iných sa nielenže môže, dokonca aj musí kopnúť. Momentálne to zažíva Marian Kočner, pred ním Tománkovci z Čistého dňa, pred tým Harabin a mohla by som menovať donekonečna.
Nie som ani novinár ani politik, takže vyváženosť u mňa nehľadajte. Lenže mám zdravý rozum a okrem toho, že som sa raz v Dopoludní u Aďa o ňom vyjadrila – o človeku, ktorým opovrhujem z politickej scény hádam ešte viac ako v ostatnom čase Andrejom (vyberte si Andreja, ktorého len chcete! Máme ich dosť! Dokonca ich „vyvážame“ na export susedom!) – nikdy som o tom človeku nepísala a ani nebudem. Namietam to z dôvodu zaujatosti! Lebo viem, že by som v jeho prípade nebola ani len omylom objektívna! Ale od novinárov to očakávam, takpovediac to patrí do náplne ich práce!
Podľa mňa naše médiá už prekročili ten pomyselný Rubikon! Otázka na Štefana Harabina ml. typu „ako sa vám žije s týmto priezviskom?“, je z môjho pohľadu naozaj cez čiaru!
Dnes sa však skloňuje v tlači najviac meno Marian Kočner. V živote som toho človeka nestretla a môžete mi veriť, že stretnutie s ním nepatrí do mojej top desiatky zážitkov, ktoré chcem ešte pred smrťou zažiť! Úplne najradšej by som bola, keby sa o ňom ani vôbec nepísalo. Možno malý odstavec niekde na predposlednej strane, že bol za zločin, príp. prečin, ktorý spáchal, právoplatne odsúdený a nastúpil výkon trestu! Ale pozor! Odsúdený právoplatne a to súdom a v mene Slovenskej republiky! Nie novinármi! Každý jeden z nás má, Kočner nevynímajúc, ústavné právo na spravodlivý proces, ale o vine a treste rozhoduje súd! A to nezávislý! Nie médiá, nie verejnosť, nie sused!
Mňa však v jeho prípade zaráža ešte jedna vec! Teda, tých vecí by mohlo byť z hľadiska procesného práva aj viacero, ale skôr ma zarazila kvalifikácia trestného činu, z ktorého je obvinený! Ak pán prokurátor totiž zle kvalifikoval čin, ktorého sa mal Marian Kočner dopustiť a na súde zmení kvalifikáciu na menej závažný trestný čin, sme zase tam, kde sme nechceli byť a to vám, Vážení, garantujem, že nás to bude bolieť aj finančne. Tu totiž neplatí zásada in dubio pro reo – v prípade pochybností v prospech páchateľa. Ak si toto pán prokurátor nezistil, začínam mať vážne obavy.
Vysvetlím. Ak sa totiž obhajoba pripravuje na súdny proces a hľadá dôkazy o nevine svojho klienta a prokurátor na prvom súdnom pojednávaní oboznámi súd s tým, že vlastne on nechce pre obžalovaného 10 rokov za trestný čin A, ale 5 za trestný čin B, celá príprava obhajoby bola zbytočná. Na prvý pohľad to však pre obžalovaného vyzerá ako dobrý obchod. Lenže to tak nie je, lebo je porušené jeho ústavné právo na spravodlivý proces, k čomu patrí aj jeho obhajoba! A v takomto prípade sa každý, koho prokurátor de facto oklamal, môže obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva a tento proces vyhrá! ESĽP to už spravil, práve s ohľadom na vyššie spomínanú zásadu. To znamená, že za pochybenie, ktorého sa dopustí prokurátor, zaplatíme my všetci a to nemalé peniaze!
Ak k tomu nedajboh dôjde (čo dúfam, že nie, lebo naši prokurátori sú naozaj špičkoví! Otázka je len, že v čom!), som zvedavá, kto a čo bude vykrikovať! Budú naše médiá kričať, že to pokazil prokurátor, ktorý sa nedostatočne oboznamuje s judikatúrou ESĽP, ktorou je SR viazaná, alebo bude zase za (a tu si dosaďte, čo len chcete) Marian Kočner? Skúste si tipnúť, lebo ako pozerám hystériu našich médií a aj čas voľby nového generálneho prokurátora, prípadne špeciálneho, na Kočnerovom chrbte by sa celkom fajn dala urobiť vlastná kampaň a aj kariéra! Ale toto sú veľmi hypotetické otázky, lebo samozrejme prokurátori Slovenskej republiky sú úplne špičkoví a tým pádom k niečomu takémuto nemôže dôjsť.
Mňa však na celej veci mrzí len jedno! Naši básnickí velikáni sa pýtali, či „sme národ holubičí“! Bojím sa však aj spýtať, ako formujú naše médiá verejnú mienku! Stáva sa z nás, z národa, ktorý vlastne v celej svojej histórii nebol agresívny, národ, ktorý kope do niekoho, kto leží? Prehupli sme sa už na opačnú stranu?
Preto sa ešte raz pýtam: Dokedy sa necháme manipulovať vnútenou predstavou, že sme povinní postaviť sa na nejakú „správnu“ stranu?
Mňa však zaujíma odpoveď na inú otázku: Kedy sa postavíme rovno a so vztýčenou hlavou?
Judita L.
