V priebehu histórie ľudstva sa vykonalo množstvo činov. Ich hodnotenie je niečo, čo málokto z nás zvládne. A nikdy, opakujem nikdy sa na výklade hodnotení, vyjadrení, vysvetlení faktov, nezhodli ani historici. Ani vtedajší a ani dnešní.
Jedným z krásnych príkladov z histórie o hodnote, schopnostiach a charaktere človeka ako vladára je osoba Přemysla Otakara I. Z hodín dejepisu si ho mnohí z nás pamätáme ako prvé české knieža, ktoré bolo korunované za českého kráľa a jeho rodu bolo zaistené privilégium dedičnosti tohto titulu. Přemysl si vo svojej mladosti užil rôzne šarvátky, mocenské bitky vedúce k jeho exilu do nemeckých zemí. Osobne som presvedčená, že brilantnosť vodcovských schopností však prejavoval hlavne jeho mladší brat Vladislav, ale toto nie je miesto na moju „historickú analýzu faktov“.
Vráťme sa ale k Otakarovi. Po tom, ako sa so svojim bratom dohodol o tom, kto z nich dvoch má sedieť na českom kniežacom stolci, bolo treba urovnať vzťahy so Svätou ríšou rímskou národa nemeckého. Vnútropolitické mocenské boje prinútili Přemysla, aby sa postavil na stranu následníka trónu. Keď však ešte aj pápež Inocent III. vyzval českého (už v tom čase kráľa) Přemysla na to, aby sa priklonil na druhú stranu, Přemysl sledujúci záujmy vlastnej krajiny poslúchol. Tento jeho ťah mu „vyniesol“ druhú korunováciu za českého kráľa a potvrdenie výsad a všetkých doterajších privilégií.
Ak sa prejdete po Čechách a opýtate sa tam na postavu Přemysla Otakara I., zistíte, že je uznávaným „otcom“ a zakladateľom českého kráľovstva, ktoré sa vďaka nemu stalo dedičným titulom.
Vážení, skúste sa prejsť po Nemecku a opýtajte sa tam na osobnosť Přemysla Otakara I., ako ho vnímajú tam. Výrazy ako „zradca“, „ten, čo sa vždy priklonil k tomu, kto mu viac sľúbil“, „zapredanec“ sú slová, ktoré jeho meno sprevádzajú.
Takže, čo je v tomto prípade objektívny fakt a čo subjektívne hodnotenie?
Objektívnym faktom zostáva, že Přemysl Otakar I. získal pre českú korunu privilégium, na základe ktorého titul s ňou spojený mohli dediť jeho potomkovia. Toto je neodškriepiteľné a zostáva v dejinách takto zapísaný. Čo však už my nevieme hodnotiť objektívne je, ako sa k tomu dopracoval. Kúsok subjektivity bude vždy v každom z nás.
Faktom je aj to, že všetko sa mení a vyvíja.
Príkladom sú politici. Vážení, ja som nenapísala „k lepšiemu“, áno?! Pred niekoľkými rokmi, cca tak 30 – 40 dozadu, išli politici do volieb s jasne stanoveným cieľom. Mali program, ktorý prezentovali svojim voličom. Na základe tohto programu ich volič volil a tým im dal mandát, aby ho zastupovali. Ak sa v politickom svete nedarilo tento program presadiť, takto zvolený politik odstúpil. Pretože nechcel sklamať svojich voličov a ani spreneveriť sám seba. Dnes je to všetko ovplyvnené verejnou mienkou. Politici vyslovia „názor“, dajú ho verejnosti na „strávenie“ a ak to má zapríčiniť pokles ich preferencií, tak namiesto toho, aby odstúpili z politického života, radšej odstúpia od tohto „svojho názoru“. Éra politikov, ktorí boli ochotní ísť do väzenia ako spreneveriť sa svojim ideálom, je dávno „prekonaná“.
Pred vyše 150 rokmi sa slovenskí politici zišli v Martine. Prerokovali spoločne viacero bodov, pripravili memorandum slovenského národa. Jedným z bodov, ktoré sa dostali na pretras, bolo aj vytvorenie ustanovizne, ktorá sa mala stať centrom národného života a symbolom národnej svojbytnosti. Matica slovenská, ktorá takto vznikla, mala jasne stanovený cieľ. Pozdvihnúť a budovať v ľuďoch uvedomenie si vlastného národného povedomia a prispieť k rozvíjaniu slovenskej štátnosti. To všetko vieme. Čo je však na tejto ustanovizni a jej opodstatnenosti fascinujúce, je jej podpora.
Matica slovenská bola financovaná z celonárodných zbierok. Túto inštitúciu si ľudia vytvorili sami svojou podporou. Ona nevznikla preto, lebo niekto zákonom prikázal vyberať nejaké poplatky. Každý, kto túto ustanovizeň považoval za potrebnú, ju podporil sám! Každý prispel tým, čím mohol. Táto podpora je odpoveďou na otázku, či bola potrebná a či ju ľudia chceli! Ľud svojou obeťou, obetavosťou a osobným pričinením vytvoril inštitúciu fungujúcu dodnes. A to, že ju v roku 1875 vtedajšia uhorská vláda zakázala, je odpoveďou na otázku, či Matica slovenská plnila svoju funkciu dobre.
Práve financovanie Matice slovenskej je názorným príkladom toho, ako môže fungovať niečo, čo ľud považuje za dôležité. Tento projekt, vytvorený pre potreby vtedajšej doby, za podmienok, ktoré si my už nevieme ani len predstaviť, bol vyústením túžby a snahy tých, ktorí sa chceli pričiniť o zveľadenie slovenského národa. Naozaj nie je možné „obviniť“ týchto dejateľov z objektivity. To nebolo ich cieľom. Ich zámerom bolo pozdvihnúť ducha slovenského národa, dosiahnuť pre svoj národ svojbytnosť. Boli to otázky vtedajšej doby. Snahy, ktoré vtedy hýbali svetom, ktoré formovali nielen dejiny, ale ich vyústenie je citeľné aj v dnešnej dobe. Ich snaha by však bola márna, ak by nemali podporu toho subjektu, ktorý je takýchto činov ako jediný schopný. A tým je ľud.
Ľud svojím pričinením dal možnosť a vytvoril cestu pre vznik inštitúcie, ktorej opodstatnenosť cítil. Je tragédiou dnešnej doby, že nás mnohí presviedčajú o tom, že nazývať veci národným, prípadne ľudovým je hanlivé, dokonca pod úroveň.
A týmto sa dostávame tam, kde všetky rozprávky končia: k poučeniu.
Ľud je fenomén, ktorý rozhoduje. Možno nie je schopný objektivity, ale je hybnou silou všetkého, čo poznáme. Vytvára hodnoty, ktoré pretrvajú a ktoré ho posúvajú dopredu. Projekty, ktoré ľud realizuje sú podmienené nielen jeho potrebou, ale hlavne jeho podporou a prispievaním.
Ukážkovým príkladom sú média. Tie, ktoré vznikli z iniciatívy pár ľudí, ale ktoré dokázali pretrvať, prežiť a fungovať. A to len vďaka prispievaniu a prispeniu ľudu. Tie média, ktoré sú vraj „alternatívne“, pre mnohých „dezinformačné“ a hlavne „fejkové“ a „neobjektívne“.
Ak by som aj s týmto tvrdením súhlasila, dominantnou črtou týchto médií je ľud. Ten ľud, ktorý túto iniciatívu podporuje, pretože tieto médiá potrebuje a považuje ich za odôvodnené. A len ĽUD rozhodne, či tieto projekty prežijú!
Preto sú a budú pre mňa tieto médiá ľudovými!
Judita L.
