Dnes sa pozrieme na to, čo všetko prezident Spojených štátov amerických, ktorého voľbu sme si vysvetlili minule môže, načo má a načo nemá kompetencie. Ako môže systém ohýbať vo svoj prospech a v čom ho môžu obmedziť Kongres alebo Najvyšší súd v rámci systému tzv. bŕzd a protiváh.
Postavenie prezidenta USA ako jediného reprezentanta exekutívy sa vďaka dualizmu legitimity, ktorú sme si vysvetlili v minulom článku, prejavuje v jeho právomociach, ktoré mu ústava USA priznáva. Je hlavou USA a reprezentuje suverenitu tohto štátu navonok ako aj dovnútra federácie. Je vrchným veliteľom ozbrojených síl a je výlučným nositeľom rozhodovacích právomocí o potenciále jadrových zbraní v USA.
To, že prezident USA je vrchným veliteľom ozbrojených síl Spojených štátov bolo dôvodom, prečo slovné spojenie „natural born citizen“ otcovia zakladatelia dali aj do Ústavy USA z roku 1787. Článok 2, ktorého obsahom je prezident Spojených štátov, v odseku 1, klauzuly 5 hovorí, že
„nikto, okrem narodeného občana alebo niekoho, kto bol v čase prijatia tejto Ústavy občanom Spojených štátov, nesmie byť voliteľný do úradu prezidenta.“. Dôvodom bola aj snaha otcov zakladateľov vylúčiť z voliteľnosti na tento post vplyvných cudzincov, ako napríklad európskych šľachticov, ak by dosiahli občianstvo. Dôvod jednoduchý: „cudzinec“ by mal totiž v rukách a „na povel“ armádu USA, vtedy ale ešte samozrejme bez jadrových zbraní. Nikde inde v Ústave sa toto slovné spojenie už nespomína a ani sa presne nešpecifikuje.
V USA platí tzv. ius soli, čo v právničine znamená „právo Zeme (krajiny)“. Je jedno, komu sa dieťa na území Spojených štátov narodí, to dieťa sa stane automaticky občanom USA. Výnimku z tohto pravidla získania občianstva ľudí narodených na území Spojených štátov tvoria deti narodené diplomatickým pracovníkov na diplomatickej misii v USA a deti narodené vojakom hosťujúcim na území USA, (tu platí tzv. princíp ius sanguis, čo v preklade znamená „právo krvi“ – dieťa dostane občianstvo svojich rodičov).
Prvýkrát v histórii volieb prezidenta USA sa do tohto „problému“ dostal senátor John McCain, ktorý kandidoval vo voľbách v roku 2008. Narodil sa v Panamskom prieplave, ktorý v tom čase patril do jurisdikcie Spojených štátov, ale leží mimo územia federácie. Vtedy Senát rozhodol, že McCain je „natural born citizen“ a tým aj voliteľný do tejto funkcie. Toto rozhodnutie Senátu však nebolo záväzné, keďže takýto verdikt by nadobudol právne účinky jedine, keby ho vyslovene uvádzal jeden z dodatkov k Ústave, alebo by sa takto vyjadril Najvyšší súd USA.
V tom roku však vyhral Barack Obama, u ktorého takéto problémy neboli, ak si dobre pamätám. Však, Vážení? Tento istý problém mal aj guvernér Kalifornie, ktorý sa nikdy nemohol stať prezidentom USA napriek tomu, že občianstvo získal 16. 9. 1983. Ba dokonca napriek tomu, že sa výhodne „priženil“ do politicky vplyvnej rodiny a oženil sa s neterou J. F. Kennedyho. Týmto guvernérom nie je nikto iný, ako Terminátor. Pardon, chcela som napísať Arnold Schwarzenegger.
No vráťme sa ku kompetenciám prezidenta USA.
Prezident na základe vlastného rozhodnutia menuje a odvoláva členov svojho kabinetu, pričom ale na ich vymenovanie potrebuje formálne súhlas hornej komory Kongresu, tzn. Senátu. Kde však prezident nepotrebuje súhlas nikoho, je zbor jeho poradcov. Tých si vyberá sám.
Podľa Ústavy však prezident nemá právo vytvárať, teda zriaďovať federálne orgány. Tieto môže zriaďovať len Kongres, aj to len na základe zákona. Časť týchto federálnych orgánov a to tie, ktoré majú kontrolnú a regulačnú funkciu, nie sú prezidentovi podriadené.
Ďalšou z jeho právomocí je udelenie milosti a amnestie v prípadoch previnenia proti USA. Tu predstavuje jedinú výnimku, kde ani on nemôže udeliť milosť, resp. amnestiu, vlastizrada. Tá je „neodpustiteľná“. Vlastizradou môže byť kvalifikované len vyvolanie vojny proti USA, alebo spolčenie s ich nepriateľom, poskytnutie mu pomoci a podpory. Nikto však nemôže byť obvinený z vlastizrady, pokiaľ tento akt nebude potvrdený dvoma svedkami (dnes možno „selfie“), alebo ak nedôjde k priznaniu dotyčnej osoby pri verejnom zasadnutí súdu. No, pár hodín v orwellovskej miestnosti 101 a človek by sa priznal aj k spáchaniu atentátu na Lincolna, však áno? Trest za vlastizradu stanovuje Kongres. Zbavenie občianskych práv alebo konfiškácia majetku môžu byť však uskutočnené len za života obžalovaného.
Prezident tým, že disponuje dualizmom legitimity, nie je za výkon svojej funkcie a ani za výkon funkcií ním riadenej exekutívy ústavne zodpovedný Kongresu. Kongres nemôže jemu a ani inému predstaviteľovi exekutívy vysloviť nedôveru. Tento vzťah týchto dvoch ústavných inštitúcií je ale doplnený inštitútom impeachmentu. Tento inštitút vo všeobecnosti znamená možnosť súdenia federálneho úradníka a vzťahuje sa aj na prezidenta. Prezidenta možno súdiť len za vlastizradu, porušenie ústavy, alebo za iný ťažký zločin.
Efektivita systému bŕzd a protiváh sa v tomto prípade prejavuje v tom, že v prípade uplatnenia tohto inštitútu vystupuje ako žalobca dolná komora Kongresu – Snemovňa reprezentantov a o žalobe rozhoduje horná komora – Senát, ktorému v tomto prípade predsedá predseda Najvyššieho súdu. Čelili mu doteraz dvaja prezidenti a to Andrew Johnson v roku 1868, ktorého od uznania vinným delil len jeden hlas a v roku 1999 Bill Clinton. Richard Nixon bol tiež veľmi blízko tomuto obvineniu kvôli afére Watergate, ale skôr, než mohol byť obvinený, podal demisiu a následne mu nastupujúci prezident udelil amnestiu na súvisiace trestné činy s touto aférou. No a samozrejme dnes vďaka iniciatíve Brada Shermana, člena Snemovne reprezentantov, k tomu má blízko aj úradujúci prezident.
Vzťah prezidenta a Kongresu sa modifikoval aj na základe uplatnenia teórie tzv. skrytých právomocí. Veľkou mierou k tomuto prispel aj Najvyšší súd svojou interpretáciou ústavy, keď sa priklonil k tzv. „living constitution“ – živá ústava. Na základe týchto skrytých právomocí sa stal prezident ústrednou postavou zákonodarnej iniciatívy a to aj napriek tomu, že mu túto právomoc ústava výslovne nepriznáva. Okrem toho sa v oblasti uzatvárania medzinárodných zmlúv uplatnením teórie living constitution vyvinula prax, že prezident dokáže „obísť“ Senát v otázke potreby 2/3 väčšiny prítomných senátorov na odsúhlasenie medzinárodnej zmluvy tým spôsobom, že neuzatvára medzinárodnú zmluvu (treaty), ale uzatvára ich vo forme dohôd (agreement), na ktoré sa podľa ústavy súhlas Senátu nevyžaduje. Zlaté, však?
V čom však má a môže Kongres Spojených štátov amerických strpčiť život prezidenta je právomoc, že práve Kongres schvaľuje jeho rozpočet. Aj keď táto kompetencia vyvoláva na prvý pohľad žalúdočné kŕče, dôvodom môže byť aj snaha otcov zakladateľov prinútiť tieto dve zložky moci k spolupráci. Ale každý sa na túto právomoc môže pozerať svojou optikou.
Ďalšou kompetenciou sú tzv. „vypočutia“ (hearings). Ide o konanie vo výbore alebo v podvýbore, kde členovia tohto výboru alebo podvýboru vypočúvajú predstaviteľov exekutívy v oblasti ich kompetencií a predstavitelia exekutívy majú povinnosť sa na takéto vypočúvanie dostaviť a odpovedať na položené otázky. Tento prostriedok je efektívny najmä preto, lebo každé vypočutie pripravujú odborníci z aparátov, čiže takí, ktorí sa tomu rozumejú. To je ako na Slovensku, však, Vážení? Myslím tým kladenie otázok takými pracovníkmi, ktorí sú machri vo svojom obore.
Ďalšou postavou v ústavnom systéme USA je viceprezident, ktorého postavenie je skôr formálne. Je predsedom Senátu, ale hlasovacie právo má len pri rovnosti hlasov. Jeho postavenie sa môže zmeniť na reálne vtedy, ak by prezident zomrel, odstúpil z funkcie, alebo ak by z iného dôvodu nemohol alebo prestal vykonávať úrad prezidenta. Tak sa stal prezidentom napr. John Tyler aj Millard Fillmore, keď sa z úradu viceprezidenta stali prezidentmi z dôvodu smrti prezidenta Williama H. Harrisona a prezidenta Zacharyho Taylora, Andrew Johnson po výstrele, ktorý usmrtil Abrahama Lincolna, Chester A. Arthur po atentáte na prezidenta Jamesa A. Garfiilda, Theodore Roosevelt po zavraždení prezidenta Williama McKinleyho, Harry S. Truman po smrti Franklina D. Roosevelta a Lyndon B. Johnson, ktorý skladal prezidentskú prísahu na palube Air Force One po atentáte na J. F. Kennedyho v Dallase.
Ústavný dodatok prijatý v roku 1967 rozoberá presne podmienky zastupovania prezidenta. Vymedzuje okolnosti, za ktorých je viceprezident splnomocnený prevziať úrad prezidenta, ak sa prezident stane nespôsobilý túto funkciu vykonávať. Takisto ustanovuje podmienky, za ktorých sa prezident môže opäť ujať funkcie.
Jednou z „tajných zbraní“, ktorými prezident USA disponuje, je tzv. filibustering. Je to časovo a vecne neobmedzená diskusia, kedy sa jednotliví senátori, ktorí sú prezidentovi naklonení, svojimi rozsiahlymi prejavmi, obsahovo spravidla úplne od veci, snažia naťahovať čas až tak dlho, že sa stane schválenie zákona prakticky nemožné.
V prípade, že návrh zákona prejde celým legislatívnym procesom a Kongres zákon prijme, tento zákon putuje do Bieleho domu na podpis prezidentovi. Ten má právo do 10 dní, pričom nedele sa nepočítajú, zákon podpísať, resp. uplatniť svoje veto a zákon aj so svojimi pripomienkami vrátiť tej komore parlamentu, z ktorej vzišiel. Je limitovaný tým, že môže zákon vetovať len ako celok a nemá možnosť uplatniť tzv. item veto (položkové, čiastočné veto), teda veto len niektorej časti alebo ustanovenia zákona.
Má však v rukách aj tzv. „vreckové veto“, pocket veto. Môže ho použiť v situácii, keď počas 10 dní, kedy má právo sa rozhodnúť, ako sa k zákonu postaví, dôjde k ukončeniu volebného obdobia Snemovne reprezentantov a prezident tento zákon jednoducho nepodpíše. Ak sa totiž takýto zákon neprijme vo volebnom období tejto komory, novo ustanovená ho musí začať prerokovávať znova, tzn., že legislatívnym procesom musí prejsť odznova.
Americký ústavný model je charakteristický tým, že neexistuje ústavné právo prezidenta, resp. exekutívy rozpustiť parlament alebo niektorú jeho časť. Prezident USA nemá túto kompetenciu, na rozdiel od prezidenta Nemecka, ktorý ňou naopak disponuje. Americký prezident však má právo menovať federálnych sudcov, samozrejme so súhlasom Senátu a menuje ich bez časového obmedzenia. Na prvý pohľad sa to môže zdať pritiahnuté za vlasy. Položme si ale otázku: čo učiní sudcu viac nezávislým ako pocit, že naozaj rozhoduje slobodne a nemusí rozmýšľať nad tým, či ho o ďalších pár rokov zase niekto bude menovať?
Je na súde a rozhoduje, kým ho „nevynesú“. Môže rozhodovať naozaj podľa vlastného svedomia a vedomia a neobzerať sa, či sa jeho rozhodnutie páči parlamentu, predsedovi súdu, médiám alebo vláde. Ale k tomuto sa vrátime, keď si rozoberieme podrobnejšie prezidenta SR a jeho vzťah, reálny a aj možný, voči Ústavnému súdu SR.
Tak, týmto by sme „v skratke“ aj mali prezidenta USA. Nabudúce sa už vrátime na európsky kontinent, kde sa zoznámime s prezidentom Francúzska a systémom, ktorý v tejto krajine nazýva „poloprezidentský“. Budeme sa mu venovať podrobnejšie, pretože procesy, ktoré tu boli, ovplyvnili nielen ústavné systémy v Európe, ale boli pretavené aj do Ústavy Spojených štátov amerických.
Judita L.
