Neprešlo ani desať rokov odvtedy, čo USA s časťou spojencov z NATO zaútočili na Líbyu a za pár mesiacov spravili z kedysi najbohatšieho štátu Afriky mesačnú krajinu. Od 19. marca do 31. októbra 2011 NATO uskutočnilo viac ako 20 000 leteckých útokov a zhodilo na Líbyu tisíce ton bômb. Washington aj Brusel vtedy brutálny vojenský zásah nazývali riešením situácie.
V prvý štvrtok nového roku schválili poslanci tureckého parlamentu návrh vlády na vyslanie príslušníkov tureckých ozbrojených síl do Líbye na jeden rok. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan už koncom decembra oznámil, že Turecko pošle svoje jednotky do Líbye, ak o to požiada medzinárodne uznaná líbyjská vláda, čo sa stalo. EÚ i USA sú týmto krokom Turecka znepokojené a vyzývajú na zastavenie aktivít Ankary.
Podľa EÚ situácia v Líbyi nemá vojenské riešenie. Zrazu... Keď v roku 2011 USA so svojimi spojencami (Kanada, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko) zaútočili na Líbyu, jej vodcu zavraždili, zničili celú infraštruktúru kedysi najbohatšej krajiny afrického kontinentu, totálne ju rozvrátili a spustili masakre medzi jednotlivými kmeňovými zoskupeniami, vtedy to EÚ nevedela? Ani USA?
Je všeobecne známe, že všetky krajiny, ktoré bombardovali Líbyu, mali voči nej obrovské dlhy za odber surovín. Ekonomiky týchto krajín neboli v tom čase na tom práve najlepšie a inak tomu nie je ani dnes. Hlavne tá talianska. To však nebol jediný dôvod vpádu do Líbye.
Druhý veľmi dôležitý dôvod bol ten, že Muammar Kaddáfí, napriek tomu, že ho mnohí nazývali diktátorom, to s krajinou i jej ľuďmi myslel dobre. To sa priznáva ťažko. O peniaze utŕžené za predaj ropy a zemného plynu sa s obyvateľstvom štedro delil a sociálny systém Líbyi v tých časoch mohla závidieť každá krajina.
Okrem toho EÚ i USA mimoriadne prekážal Kaddáfího megalomanský projekt: chcel z južných časti krajiny priviesť potrubím s priemerom štyri metre krištáľovo čistú vodu do jej severnejších časti. A nielen to, vybudoval aj rozvetvenie potrubí v celkovej dĺžke štyritisíc kilometrov. Líbyjský podzemný zásobník obsahuje toľko vody, že by plochu rovnajúcu sa dnešnému Nemecku zaplavil jazerom hlbokým sto metrov. Voda by stačila na mnohé storočia. Nielen Líbyi. Pôda v krajine by sa zúrodnila a podnebie by dovoľovalo pestovať obrovské množstvá poľnohospodárskych plodín. K projektu sa potom, ako sa ukázal byť reálnym, chceli pripojiť ďalšie krajiny severnej Afriky, najmä Egypt. To už však bola skutočná hrozba pre európske poľnohospodárstvo, ktoré by utŕžilo možno až zničujúcu ranu. Najmä potom, ako by vznikol synergický efekt spojený so sankciami EÚ voči Rusku a naopak.
Tvrdá rana hrozila aj biznisu spočívajúcom v odsoľovaní morskej vody, z ktorého ťažia USA na Blízkom východe. Ide o mimoriadne výnosný obchod a USA sa ho určite nemienili len tak vzdať.
Preto musel Kaddáfí zmiznúť. Navždy.
Judita L.
Zdroj: InfoVojna
