Ešte do nedávna som často dostával otázku, či Slovensko je skutočný právny štát. Roky som profesionálne pôsobil na poli trestného práva a roky zastupoval SR pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Formálne sme právnym štátom boli, ale prakticky sme mohli sledovať jeho zlyhania. Určite tu boli pokusy individuálne ovplyvňovať rozhodovanie cez korupciu, ale to je všade na svete. Máme problémy so súdnymi prieťahmi, ale tým sa trápi prakticky každá krajina. I keď máme jeden z najlepších katalógov ľudských práv, aký sa dá formálne zakotviť, o ich reálnom dodržiavaní sa dá hovoriť len vtedy, ak sú ľudia dostatočne ekonomicky a sociálne silní. Môžeme hovoriť o rovnosti pred zákonom, ak si v podobnej trestnej veci môže bohatý zaplatiť tím najlepších obhajcov a chudobný je odkázaný často, doslova povedané, na právnu charitu? Ale systém bol nepochybne v podstatných prvkoch právnym štátom.
Znie to neuveriteľne, ale som presvedčený, že v roku 2020, kedy možno mnohí očakávali opak, začína súboj aj o tie najesenciálnejšie piliere právneho štátu. Ak iní predstavitelia opozície nevyhnutnosť tohto súboja nevnímajú, sú to naivní amatéri, pretože budú prví, ktorých protiprávny systém zošrotuje. A hrubú chybu robí aj vládna koalícia, ktorá nielenže vývoj v trestnom systéme mlčky toleruje, ale ho aj priamo svojim programom podporuje. A kto seje vietor, zožne búrku.
Hovorme bez servítky, prepáčte, rúška! Atmosféru tzv. právneho štátu na Slovensku najlepšie vystihuje výrok známeho českého politika so šľachtickým pôvodom, ktorý povedal, že tisícročná tradícia jeho rodu velí najskôr popraviť a až potom súdiť. Kto neformálne hovorí so sudcami alebo prokurátormi, dozvie sa, že pracujú pod takým mediálnym a politickým tlakom, že úplne strácajú to, čo je v právnom štáte sväté, právo rozhodnúť nezávisle a podľa zákona.
Je úplne bežné počuť komentár typu: „Čo sa ja budem trápiť a nechám sa buzerovať vládou a novinármi, dám návrh na vzatie do väzby, aj keď na to nemám dôvody.“ A potom počujete: „Kašlem na to, zoberiem ho do väzby. Nech sa tam trápia tí nado mnou, ktorí budú rozhodovať o sťažnosti.“ A ak tí „hore“ pracujú rovnako, je tu totálny koniec právneho štátu.
Zo zadržania a väzby prestali byť procesné zaisťovacie úkony, stali sa z nich mučiace nástroje. Kto by mal dnes odvahu v mediálnych kauzách rozhodnúť inak, ako očakávajú médiá a vládni politici? Samozrejme, ak by na takéto iné rozhodnutie mal relevantné dôvody. Nechcem paušalizovať, ale stojím si za tým, že predchádzajúce vety veľmi presne opisujú súčasnú situáciu. Tlak na prokuratúru a súdy je devastačný a vláda namiesto toho, aby sudcov a prokurátorov chránila, tlak ešte zvyšuje. Viem, že po týchto mojich slovách budú mnohí kričať. Vôbec nevadí, pretože pôjde o krik užitočný, ktorý môže len a len pomôcť.
Odporúčam médiám, z ktorých sa stali verejné tribunály, aby si niekedy s predstaviteľmi orgánov činných v trestnom konaní neformálne sadli. Tak sa dozvedia, že dnes sa bežne tolerujú hrubé procesné porušenia zákonov, ktoré by pred niekoľkými rokmi neakceptoval ani právny čakateľ, nie to ešte fundovaný prokurátor alebo sudca. Strach siaty v právnom systéme prináša svoje výsledky, ale bude ich prinášať ešte aj niekoľko rokov po tom, čo títo politickí jakobíni budú objektívne vystriedaní.
A potom im odporúčam, aby si zavolali neformálne aj pár špičkových obhajcov. Tí často neveria vlastným očiam. Odchádzajú z procesných úkonov alebo z pojednávaní so skúsenosťami, ktoré doteraz nikdy nezažili. To, čo bolo niekedy právne automatické, je dnes nemožné.
Nie je to vždy len „perestrojka“ v právnom systéme Slovenska, čo zúri. Sú to aj individuálni vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia, ktorí vidiac šancu urobiť kariéru, sú schopní napísať, povedať a rozhodnúť akokoľvek, nech sa to len páči politickej „verchuške“ a nech sú pochválení v médiách ako statočne bojujú. Našťastie, takýchto nie je veľa, hoci sú dostatočne viditeľní.
Úlohou každého jedného politika je chrániť orgány činné v trestnom konaní pred takýmto brutálnym zasahovaním do ich práce. Atmosféra strachu prijať zákonné rozhodnutie na základe zákonom danej diskrečnej právomoci musí byť potlačená. Inak sa vraciame do 50 – tych rokov minulého storočia.
Ak sa niekto domnieva, že preháňam, nech si pozrie program súčasnej vlády. Ako diamant neprávneho štátu tam svieti návrh zrušiť rozhodovaciu imunitu („zruší sa rozhodovacia imunita sudcov“, str. 8 vládneho programu). V praxi to znamená, že sudcovia budú niesť právnu zodpovednosť za svoje právne názory. Predstavme si, že sudca zamietne obžalobu, lebo bude mať iný právny názor ako prokurátor. Prokurátor podá obžalobu pod verejným tlakom a sudca ju v súlade so zákonom odmietne a potom sa bude triasť od strachu, či jeho postup nebude považovaný za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Už sme sa naozaj zbláznili? Ktorý sudca sa odváži ísť proti obžalobe? Načo sú nám potom súdy? Nemala by rovno rozhodovať ulica?
A o takých „maličkostiach“ z vládneho programu, že sa zruší súhlas ústavného súdu ako podmienka na vzatie sudcu do väzby (str. 8) už ani netreba hovoriť. Kto bude bez záruk slobodného rozhodovania a ochrany pred šikanovaním v podobe vzatia do väzby rozhodovať? Najmä ak dnes vidíme, že vziať niekoho dnes do väzby je ľahšie ako vymôcť 50 eurovú pokutu.
Nikdy by som nepovedal, že až takto ďaleko môže zájsť nenávisť. Som hrdý, že aj keď SMER -SD bol sám vo vláde, nemali sme ani len nutkanie správať sa tak, ako to dnes vidíme na dennej báze. Čaká nás veľká skúška demokracie a právneho štátu. Rád sa na nej zúčastním.
Doc. JUDr. Robert Fico, CSc
Zdroj: fico.blog.sme.sk