Začnem tým, čo ma v posledných dňoch zarmútilo vari najviac. Konateľka hotela Diery v Terchovej Katarína Hlaváčová uverejnila na sociálnej sieti status, v ktorom sa načisto opustila a nielenže vulgárne vynadala hosťom, ktorí volili Petra Pellegriniho, ale navyše ich vyzvala, aby zvážili, či jej rezort vôbec navštívia. Dnes síce status zmazala a ospravedlnila sa, ale obávam sa, že to z jej strany nebola úprimná ľútosť, ale chladnokrvný biznisový kalkul, keďže jej vyjadrenie vyvolalo vlnu pobúrenia potenciálnych i stálych zákazníkov.

Sám som medzi nich patril. Diery boli mojím najobľúbenejším hotelom v Malej Fatre, zastavoval som sa tam pravidelne, najmä v zime, keď tam každý piatok hrala jedinečná Ťažká muzika, ktorá má leví podiel na tom, že terchovská muzika je dnes na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Chlapi z tejto folklórnej skupiny určite nevolili Korčoka, viacerí z nich sú moji fanúšikovia (a ja ich) a mám ich veľmi rád. Napriek tomu do toho hotela viac nevkročím. Je mi to ľúto, ale necítil by som sa dobre v prostredí, v ktorom konateľka rezortu považuje väčšinu voličov za... Ona vlastne tie nadávky ani neodvolala. Ona iba napísala, že rozumie každému, koho sa ten status dotkol. To je asi tak, akoby som povedal, že ste sviňa, ale chápem, že sa vás to dotklo. O „citlivé vnímanie“ progresívcov naozaj nestojím, ak nezmenia svoje skutočné rozmýšľanie o ľudských bytostiach.

Slovensko zažíva jedno z najšialenejších období, ktoré sa dá mentálne prirovnať naozaj len k päťdesiatym rokom minulého storočia. Zatiaľ sa tu navzájom nevraždíme, ale nálada je rovnako ponurá a paranoidná ako v uvedenom období a nedá sa porovnať s ničím iným. Často položartom hovorievam, že vďaka tomu, že sme malá krajina, v ktorej sa všetci poznajú, u nás nebol ani poriadny fašizmus, ani poriadny komunizmus. Minister vnútra fašistického Slovenského štátu Alexander Mach pomáhal prežiť komunistickým intelektuálom, najmä svojmu kamarátovi Lacovi Novomeskému. Normalizačný minister kultúry Miroslav Válek zasa pomáhal zakázaným autorom a disidentom, ktorí boli taktiež jeho kamaráti. Toto všetko už neplatí. Na staré kamarátstva sa tu už nikto nehrá, vymizla nielen vzájomná úcta, ale aj elementárny rešpekt k ľudským bytostiam. Niektorých to dostáva až do tragikomickej roviny.

Publicista Samuel Marec prepadol až panike z toho, že som ho vo svojom poslednom videu spomenul ako pozitívny príklad opozičného aktivistu, u ktorého úplne nevymizol zmysel pre sebareflexiu.

„Pochvala“ od Eduarda Chmelára ho vydesila až natoľko, že začal popierať sám seba. Dosť som sa na tom zabavil. Marec napísal, že Eduard Chmelár klame, keď tvrdí, že on tvrdil, že opozícia klame, lebo v prvom prípade to nie je pravda a na druhý prípad si nespomína. Klamanie nemám v osobnostnej výbave, ja klamstvá neľútostne odhaľujem. Preto si vypočujte, čo som v skutočnosti povedal. Na videu to máte jasne uvedené od 14:04. Povedal som presne toto: „Zaznamenal som jeden jediný hlas od publicistu Sama Marca, s ktorým nesúhlasím takmer v ničom, s ktorým sa nezhodnem na ničom, hádam len v tom, že som mal rád knihy jeho otca, ale ktorý už dvakrát upozornil na to, že opozícia preháňa.“

 

Hádam nemusím ľuďom, ktorí majú IQ vyššie ako hodnota izbovej teploty vysvetľovať rozdiel medzi klamstvom a preháňaním. Pretože práve to vyrušilo takého skalného prívrženca súčasnej opozície Marca, keď kritizoval, že si česká dopisovateľka britského denníka The Guardian vycucala z prsta bez akýchkoľvek dát, že „desaťtisíce mladých ľudí odchádzajú do Prahy a môže za to Fico“ a keď protestoval proti tomu, že niektorí horliví aktivisti (ako napríklad prekladateľ Ján Štrasser) prirovnávajú slovenského premiéra ku Kim Čong-unovi. Bol to ten istý Samo Marec, ktorý poukázal na strašenie opozície, ktorý jej vyčítal, že stratila mieru a musí sa vrátiť do reality.

https://komentare.sme.sk/c/23290405/strasenie-beznadej-hnev-stratili-sme-mieru-a-musime-sa-vratit-do-reality-pise-samo-marec.html

A po mesiaci si na to nevie spomenúť. (Edit: Samo Marec bez ospravedlnenia zmenil svoj text a napriek usvedčeniu zo lži naďalej tvrdí, že klamem... neuveriteľne detinské až bezcharakterné správanie.)

Zvláštne. Jeho absurdné dištancovanie sa od vlastných slov pripomína stalinistické obdobie, keď zo strachu pred následkami vo vlastnej strane alebo mládežníckom zväze podávali súdruhovia osobnú sebakritiku. A keďže chápem, že pochvala odo mňa je v jeho tábore bozk smrti a nechcem mu nijako uškodiť, chcem upokojiť všetkých progresívcov, že naše názory sa v žiadnom prípade nezbližujú, naďalej ho považujem za veľmi povrchného glosátora, ktorý nemá analytické schopnosti, a tak sa obmedzuje len na demagogické bonmoty. Súhlasím aj s tým, že vyznávame odlišné morálne hodnoty, lebo on ľuďmi otvorene pohŕda a ja ich rešpektujem. Ale keď sa ohradí aj voči tomu, že som mal rád knihy jeho otca? Ja si myslím, že týmto fanatizmom prekonal aj komunistického prokurátora Urválka, ktorý Vladimíra Clementisa pred popravou zahriakol, aby nespomínal svoj vzťah k poézii Majakovského, lebo ho nie je hoden.

Ale pri tom strašení ešte ostaňme. Ukrivdený Ivan Korčok i uvrieskaná Mária Kolíková neúnavne opakujú tú istú mantru, že Pellegrini vyhral preto, že strašil, klamal a urobil z opozičného lídra „kandidáta vojny“. No. Priatelia, ja viem, že sa už opakujem, ale asi to musím ja i vy takýmto demagógom neustále pripomínať. Ktože tu strašil tým, že ak vyhrá Pellegrini, staneme sa ruskou guberniou? Že sa obrátime na Východ a vystúpime z NATO a EÚ? Že sa dostaneme do medzinárodnej izolácie? Že nový prezident bude iba Ficovým príveskom? Že je kandidátom mafie? Veď väčšie lži v tejto kampani nezazneli! Prevýšili aj všetky tie drobné klamstvá, ktorými Ivan Korčok kŕmil svojich fanúšikov, akože pravidelne cestuje vlakom, že je vlastenec a veľký športovec. Korčok mal postavenú celú kampaň na klamaní, osočovaní a osobných urážkach. Do akej pózy sa to staviate, vy falošní slušnoľudia?

A kandidát vojny? Do čerta, to chcete popierať, že Korčok podporoval všetky – zdôrazňujem VŠETKY – vojny za posledných 25 rokov? Že do tej v Iraku nás vyslovene nahnal, keď lživo tvrdil, že na to nie je potrebný mandát Bezpečnostnej rady OSN, čiže aj jeho pričinením tam zbytočne zahynulo niekoľko slovenských vojakov? Vy si myslíte, že by sa správal v budúcnosti inak? Čo vás k tomu vedie? Samozrejme, že by nemohol sám rozhodnúť o vyslaní vojakov do zahraničia – to je prvoplánová demagogická skratka opozície, ktorá dezinterpretovala skutočné obavy z jeho postojov. Ale pri prvej príležitosti by sa pridal k tlaku prezidenta Macrona a iných vojnových štváčov tak na krajiny NATO, ako aj na predstaviteľov slovenskej vlády a parlamentu. Akoby ste nevedeli, ako sa to robí a aké ľahké je vyvolať vojnovú atmosféru. Ľudia mali prirodzené obavy a Korčok nevie ich vôľu prijať, pochopiť a spracovať a namiesto toho sa slabošsky vyhovára a vyhráža. Myslím, že aj mnohí jeho voliči už konečne pochopili, aký je to nízky človek.

Mňa osobne viac ako títo úbožiaci zarmútil postoj Adely, teraz už iste nie Banášovej, ale Vinczeovej. Vždy som ju mal ľudsky rád, aj jej pôvodnú rodinu, ktorá ju vychovala v duchu tých najčistejších hodnôt. Pre mnohých ľudí, najmä pre mladé dievčatá, bola obrovským vzorom. Nie preto, že bola na titulke časopisu Zem a vek, ale preto, že mala obdivuhodne otvorenú hlavu, v ktorej mala všetko upratané. Jej stĺpčeky v Hospodárskych novinách inšpirovali celú jednu generáciu. Ale náhle prišiel zlom. A mnohí ľudia sa pýtajú, čo sa to s ňou stalo. Nespoznávajú ju v jej floskulách ako z príručky mladého progresívneho aktivistu. Najviac ma zamrzelo, keď sa verejne dištancovala od voľby svojho otca. To robiť naozaj nemusela. Ak pochopí, že jej kariéra nezávisí od povinných politických postojov, takých typických pre rozmaznanú bratislavskú smotánku, možno sa vráti k svojej podstate, v ktorej bola vždy autentickejšia a uveriteľnejšia.

Toto správanie opozície signalizuje, že akokoľvek sa nový prezident bude usilovať, spoločnosť nezjednotí. Dokonca si myslím, že opozičné sily budú jeho snahy o ústretovosť bojkotovať. To, čo tvrdia ľudia ako Marec, že obrusovať hrany síce treba, ale nie s Chmelárom a Ficom, iba obnažuje ich skutočné úmysly. Oni sa nechcú zmieriť, oni chcú nezmieriteľne bojovať a dúfajú, že „v tom boji divokom“ prejde väčšina ľudí na ich stranu. Ale to je opäť zásadné nepochopenie nálad a potrieb slovenského obyvateľstva. Mali by sme prijať realitu, že v dohľadnom čase k zmiereniu spoločnosti nedôjde, že na to nie sú vytvorené vhodné podmienky. Ale všetci (nielen prezident), ktorí nemajú namiesto srdca žlč a namiesto mozgu bicepsy, by sa mali o to aspoň usilovať. Je to nevyhnutné, lebo vyššia fáza napätia už neexistuje, iba občianska vojna.

Som presvedčený, že je tu stále dostatok ľudí s otvorenou mysľou a srdcom, pre ktorých je politika vecou pragmatických skupinových záujmov, nie iracionálnej viery, ktorí sa nedajú spútať nenávisťou, ktorí vyznávajú vyššie hodnoty ako neľútostný odpor k nepriateľovi. Ťažko ich nájdeme medzi vrcholovými politikmi, ešte ťažšie medzi bratislavskými umelcami, ale nájdeme ich pomerne veľa medzi obyčajnými dobrými ľuďmi, ktorých životy ešte stále určujú pravidlá ako z rozprávok. Dobroda, láskavosť, žičlivosť. Prehlbujme s nimi vzťahy, pestujme s nimi vzájomnosť, lebo už štúrovci vedeli, že iba z nich – nie z elít – vyklíči nový strom bratstva a svornosti.

Pamodaj šťastia, Slovensko!

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna