Predseda SNS Andrej Danko vzbudil v posledných dňoch pozornosť úvahou, že hlavu štátu by mal voliť parlament. Túto myšlienku okamžite odmietol Hlas-SD, ktorý si uvedomuje, že jeho šéf má najväčšie šance v priamej voľbe a koalícia sa na mene Petra Pellegriniho nemusí zhodnúť. Naznačil to už samotný predseda SNS, ktorý oznámil, že ak sa vládna trojka nedohodne na spoločnom kandidátovi, Slovenská národná strana postaví vo voľbách vlastného. Na prvý pohľad to znie zvláštne, veď prísľub Smeru-SD, že na post prezidenta podporí Petra Pellegriniho, bol tichou súčasťou koaličnej dohody, bez ktorej by šéf Hlasu-SD na spojenectvo so smerákmi a národniarmi neprikývol.
Lenže Danko hrá vlastnú hru. Jednak zatúžil v prípade Pellegriniho úspechu po kresle predsedu parlamentu, čo mu koaliční partneri rýchlo vyfúkli z hlavy. A jednak (a to je už racionálnejší dôvod) v tábore národniarov panujú obavy, že Pellegrini v Prezidentskom paláci bude niečo ako „Čaputová v nohaviciach“. Na toto riziko som upozorňoval sám, voľba Petra Pellegriniho znamená skôr či neskôr konflikt s vládou a možno aj vypovedanie koaličnej zmluvy zo strany Hlasu-SD a prechod do tábora progresívcov. Na takéto úvahy však bude ešte dosť času, v tejto chvíli je Peter Pellegrini bezpochyby lepšou alternatívou ako Ivan Korčok, ktorý nebude ničím iným ako pokračovaním čaputovskej politiky inými prostriedkami.
Napriek politickej realite by som Dankov návrh na vrátenie voľby prezidenta späť do parlamentu nezahadzoval. Námietka bývalého podpredsedu NR SR Petra Weissa, že by to bol odklon od demokracie, je scestná. Je vari Nemecko menej demokratické ako Slovensko, keď tam prezidenta volí Bundestag? Skôr naopak. Táto alternatíva si zaslúži hlbšiu úvahu. Slovensko je parlamentnou demokraciou, v rámci ktorej je priama voľba prezidenta cudzorodým prvkom. Ak k nej však došlo, tento krok nemá význam bez posilnenia právomocí hlavy štátu minimálne na takú úroveň, aká funguje v susednom Poľsku, kde výkonná moc stále leží v rukách vlády, avšak prezident má niektoré posilnené právomoci napríklad v oblasti veta, predkladania návrhov zákonov, odmietnutia vymenovania štátnych funkcionárov a podobne. Inak naozaj nemá žiadnu logiku, aby prezident s najvyššou legitimitou od občanov mal najnižšie právomoci, a to až do takej miery, že v podstate verejný obhajca ľudských práv dnes vie ľuďom pomôcť viac ako priamo volená hlava štátu. Takže nestačí len odmietať voľbu v parlamente, potrebná je aj verejná diskusia o postavení prezidenta v našom ústavnom systéme. Voľba v parlamente by mala jednu dôležitú výhodu. Fakticky by eliminovala možnosť úspechu tzv. marketingových kandidátov, ktorých po doterajších skúsenostiach odmieta väčšina spoločnosti a zároveň by radikálne znížila náklady na ten cirkus s krycím názvom volebná kampaň. Všetko má svoje pre a proti, len namiesto opakovania floskúl a dogiem musíme všetko zdôvodniť v odbornej diskusii.
Na záver mi dovoľte, aby som využil túto tému aj na jeden jasný odkaz svojim fanúšikom. Nesmierne si vážim tú obrovskú podporu, ktorú mi každý deň vyjadrujete. Nie som ignorant, vnímam vaše výrazne narastajúce spontánne výzvy, aby som opäť kandidoval za prezidenta, nielen tu na sociálnych sieťach, ale aj v bežných rozhovoroch s ľuďmi. Pravdupovediac, svojou naliehavosťou ma uvádzajú do rozpakov a dlho som nevedel, ako na ne zareagovať. Veľmi dobre si uvedomujem, že moja popularita napriek odstaveniu v mainstreamových médiách paradoxne prudko stúpla. To sa nedá prehliadnuť. No uvedomujem si aj politickú realitu a svoju vlastnú spoločenskú zodpovednosť, ktorú cítim, a preto je čas, aby som vám odpovedal úplne jednoznačne.
Nebudem kandidovať v najbližších prezidentských voľbách. Nie preto, že by som takúto ambíciu nemal. Ale preto, lebo k nej pristupujem s vážnosťou, ktorú si takýto úrad vyžaduje. Už som sa vám raz úprimne vyznal, že stať sa hlavou štátu je poslanie, je to priam dejinná výzva. A tá sa nemôže zrodiť tak, že si jedného dňa v obývačke poviete, že čo keby som to skúsil na prezidenta. Takáto úloha by sa nemala skúšať. Nesúhlasím ani s tými, ktorí pristupujú k tejto funkcii ako k dôchodku pre vyslúžilých politikov. To nie je odmena, práve v najvyššej funkcii by sa mal od vás očakávať najvyšší štátnický výkon.
Dnes nemôžem prijať túto výzvu, lebo mi na ňu chýba politická podpora a potrebné finančné prostriedky (čo je často to isté). Ja som už svoju ponuku pred piatimi rokmi dal, a to, že nebola prijatá, beriem s rešpektom. Popri tom si uvedomujem, že som viedol spolu s mnohými nadšencami z istého uhla pohľadu veľmi efektívnu kampaň, keď som získal približne toľko hlasov, ako moji konkurenti Béla Bugár a Milan Krajniak. Lenže kým oni do toho vrazili státisíce eur, ja som ten istý výsledok dosiahol za sotva 30 tisíc naškrabaných drobných príspevkov priamo od vás, čo ocenila aj Transparency International a za čo vám ešte raz zo srdca ďakujem.
V tejto chvíli si preto nepotrebujem len tak „zakandidovať“ ako niektorí ambiciózni kandidáti. Politiku som vždy chápal ako službu vlasti. Keď to takto máte v sebe nastavené, potom vám nezáleží na tom, na akom stupni tej vlasti slúžite, ale iba na tom, či ste pre ňu užitočný. A moja spoločenská zodpovednosť mi velí, že dnes je prvoradé nedopustiť, aby Úrad prezidenta Slovenskej republiky obsadil opäť nejaký pajác, ktorý bude visieť na šnúrke od gatí jednej ambasády. V tých niekoľkých mesiacoch, ktoré nám do prezidentských volieb zostávajú, chcem sústrediť svoju energiu na objasňovanie, vysvetľovanie a získavanie podpory pre moju víziu, aké má byť postavenie hlavy štátu v našom ústavnom systéme. Keby som to robil z pozície kandidáta, nebol by som vo svojich výpovediach dôveryhodný a upodozrievali by ma, že to robím z nejakých účelových osobných dôvodov, rovnako ako si podaktorí trollovia dodnes myslia, že moja kritika terajšej hlavy štátu (ale aj tých predošlých, čo si už moji kritici nevšimli) vyplýva z toho, že sa vraj neviem zmieriť s tým, že sa prezidentkou stala Zuzana Čaputová a každý večer preto plačem do vankúša. No iste.
Preto vám ešte raz ďakujem za motivujúcu priazeň, ktorú mi dennodenne prejavujete i za nádeje, ktoré do mňa vkladáte (a ktoré ma postupne s mojím osobnostným dozrievaním čoraz viac zaväzujú), ale aj za trpezlivosť, s akou pristupujete k mojim vlastným chybám. Ak ma Slovensko volá, budem vždy tam, kde ma potrebuje. A verte mi, že ak sa mám stať prezidentom, stanem sa ním, a ak nie, nebude ma to trápiť. Ďakujem za pochopenie.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
