Dnes 2.11.2022 hlavné správy RTVS vo svojej reportáži uviedli zopár veľmi zaujímavých skutočností. A to, že nová pripravovaná legislatíva k blokovaniu škodlivého obsahu, rozumej iného názoru, už bude legitímna. Počujete správne. Cenzúra bude legitímna. Logicky to znamená, že doteraz nebola.
Vtipnejšie však vyznieva navrhovaný mechanizmus, ktorý má navodiť dojem legitimity. A to je schválenie návrhu na blokovanie škodlivého obsahu Najvyšším správnym súdom SR. T.j. tým súdom, pri ktorom sú už dnes dôvodné pochybnosti o jeho nezávislosti vzhľadom na spôsob, akým boli nominovaní a schválení jeho prví sudcovia a prísediaci. Iným slovami, zdanie legitimity dodá po novom politicky obsadzovaný orgán. A to všetko zaznelo v rámci jednej reportáže. Toľko teda k cenzúre v slovenských podmienkach. Pokus číslo 3.
Ak teda Najvyšší správny súd SR odsúhlasí realizáciu cenzúry v konkrétnom prípade, znamená to, že sa tým mimochodom zabezpečí aj to, že sa dotknutý subjekt nebude môcť dovolať v rámci SR žiadneho prostriedku účinnej právnej nápravy. Nie je to deja vu z p(l)andemického obdobia?
Zrejme sa súčasnej štátnej moci tento model osvedčil a drží sa už vyskúšanej línie. Nemožno nesúhlasiť. Najmä v časoch objavu materiálneho jadra ústavy Ústavným súdom a objavmi novátorských spôsobov procesného zamietania podaní smerovaných na Európsky súd pre ľudské práva.
Zrýchľujeme do stavu, ktorý tu už bol dávno pred 89tym rokom. Keď kvôli existencii jedinej právne správnej a možnej línie aplikácie práva, kde tempo a smer udávala matička strana, právo študovali najmä tí, ktorí sa bohužiaľ nevedeli presadiť inak (česť výnimkám).
Bolo by naozaj načase, aby tento opätovný pokus o zásah do práv garantovaných článkom 10 Dohovoru, ostal iba na papieri. Aby sa k nemu vyjadrovali odborníci z oblasti práva a nie napríklad komik, ktorý si aktuálne zarába ako poslanec NR SR.
Osoby, ktoré sa v reportáži vyjadrovali, opäť vyvolávajú dojem, že ide o pokračujúcu agendu Demokratickej strany Spojených štátov amerických. Rovnako, ako to bolo aj pri prvom návrhu, ktorý bol sprevádzaný rozhorčeným listom Adama Schiffa, amerického demokratického politika spätého s prostredím tajných služieb, ktorý bol pri všetkom podstatnom, čo sa za poslednú dobu niekoľkých rokov vo svete udialo. Pri všetkom podstatnom. Stíha obhospodarovať všetky podstatné agendy. Slobode slova a slobode tlače vo svojom podivnom ponímaní sa venuje už od roku 2006. Na tomto tanečnom parkete nie je žiadnym nováčikom. Zdroj TU. Mimochodom, jeho spätosť so službami sa prejavila aj v našej legislatíve. Americké organizácie s napojením na americké tajné služby identifikujú škodlivý obsah, posunú ho slovenskej SIS, tá ho posunie v utajenom režime NBÚ. Ani samotný subjekt sa nedozvie, prečo ho vlastne vypínajú.
Neviem, ako by z pohľadu” škodlivosti obsahu” bola napríklad braná informácia (názor), ktorá možno nie je až tak hypotetická:
V situácii, keď si Ukrajina od EÚ a SŠA napožičiavala sumárne toľko peňazí, že ich už teraz nie je možné nikdy splatiť,
je možné vyvodiť záver, že je dnes každý obyvateľ Ukrajiny v lepšom prípade postavený pred nasledovnú voľbu:
a) prehra v konflikte a strata štátnosti alebo
b) výhra v konflikte a takmer okamžitý ekonomický default krajiny (predtým sa samozrejme rozoberie všetko, čo má cenu a postačí zápočet na úroky z poskytnutých pôžičiek) a uvrhnutie krajiny do ekonomického paradoxu, ktorý je príznačný pre krajiny rovníkovej Afriky, ktoré sú síce veľmi bohaté, ale všetko bonitné vlastnia zahraničné spoločnosti a predstavitelia armády alebo
c) trvalá emigrácia.
Je takáto úvaha škodlivým obsahom? Kto odpovie áno, má bohužiaľ vážny problém s vnímaním hraníc slobody prejavu.
Platón by sa dnes minimálne uškrnul. Mal totiž pravdu keď povedal, že nikto nie je nenávidený viac, ako ten, kto hovorí pravdu.
Autor: Peter Weis - advokát a konateľ právnickej kancelárie Weis & Partners
