Donedávna nás médiá stredného prúdu uisťovali, že prezidentka Zuzana Čaputová je vzorom konsenzuálnej politiky, takmer nikoho neirituje a jej politika je vyvážená a nadstranícka. Samozrejme, väčšina čitateľov SNN sa pri tejto jej charakteristike ironicky uškrnie, faktom ale ostáva, že až donedávna bola bezkonkurenčne najdôveryhodnejšou političkou. Ukazuje sa však, že tieto časy sú už dávno preč.
Prvým symptómom toho, že je za zenitom a jej dôveryhodnosť postupne, ale vytrvalo klesá, boli výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky, podľa ktorých ju v dôveryhodnosti predbehol, síce len o dve percentá, líder opozičného Hlasu Peter Pellegrini. Skutočne katarzným pohľadom do zrkadla však bol až prieskum agentúry Focus, ktorý ukázal, že pevne rozhodnutých voliť ju aj v nasledujúcich voľbách je len pätnásť percent voličov. Čo je však ešte horšie, až štyridsaťšesť percent voličov by ju nevolilo v žiadnom prípade. Niet pochýb, že takýto katastrofálny výsledok nečakala ani v najhorších snoch.
Ak chceme pochopiť taký rapídny pokles jej šancí na znovuzvolenie, musíme poukázať na viacero jej nevynútených chýb, ba priam politických zlyhaní. Medzi jej najfatálnejšie zlyhania možno jednoznačne zaradiť „zmarenie“ referenda tým, že ho dala preskúmať na Ústavný súd. Samozrejme, nikto nespochybňuje jej kompetenciu obrátiť sa na Ústavný súd, ale aj s ohľadom na to, že na Slovensku boli už v minulosti dve podobné referendá, a nikto ich nespochybňoval, bolo politicky veľmi neprezieravé poslať referendovú otázku na Ústavný súd. Okrem iného aj preto, že v extrémne krátkej dobe, a navyše v čase tvrdých covidových obmedzení, občania v podstate sami a spontánne vyzbierali takmer 600-tisíc podpisov pod túto petíciu. Takýto spontánny odpor voličov voči aktuálnej garnitúre mala vnímať citlivejšie a dať im šancu, aby rozhodli. Ako vieme, nestalo sa. Ukazuje sa, že permanentná politika alibizmu či obojakosti nesie svoje ovocie. Aj preto je vysoko pravdepodobné, že ak sa s aktuálnym referendom opäť obráti na Ústavný súd, jej podpora u opozičných voličov dosiahne úroven limitne sa blížiacu nule.
Dnes je tak jasné, že Čaputová tak bude mať s obhajobou svojho mandátu veľký problém, čo za istých okolností to môže viesť k ochote či odhodlaniu Petra Pellegriniho skúsiť kandidovať už v nasledujúcich voľbách v roku 2024. Samozrejme, bolo by to možné, len ak sa trend nárastu jeho dôveryhodnosti ukáže ako stabilný a silnejúci. V neprospech tejto špekulácie hovorí súbeh parlamentných a prezidentských volieb. Kým parlamentné budú vo februári 2024, tie prezidentské niekedy v apríli či máji 2024, a kandidovať v oboch je už technicky ťažko predstaviteľné. Igor Matovič prelomil prezidentkino veto s, ako ich sám nazýva, „dobrými“ fašistami. Je jasné, že spôsob, akým to urobil, aj naďalej rozsekáva koalíciu, ale to mu zjavne nevadí. Totálne sa však pri tomto hlasovaní strápnili jeho liberáli Kristián Čekovský, Andrej Stančík či Monika Kozelová. Jediný, kto dokázal zachovať aké-také dekórum, je Juraj Krúpa, lebo má svoje červené čiary a medzi ne patrí aj hlasovanie s „fašistami“. Týmto vyhlásením podpísal tým svoj politický ortieľ, ale plakať za ním nebudeme.
Richard Sulík si berie time out a bude uvažovať, či má jeho fungovanie v koalícii zmysel. Nemá, to vie každý, ale to, samozrejme, nemusí a asi ani nebude znamenať jeho odchod. Naopak, kto vážne pobavil, lebo vraj vážne uvažuje, že odíde z koalície bol Juraj Šeliga. Tento výrok je naozaj vtipný, pretože na jeho osobe naozaj nič nestojí, ani nepadá, ani o ničom vážnom nerozhoduje... Veru, tohto roku nás zrejme čaká veselé politické leto...
Viac vo videu:
Zdroj: YouTube Roman Michelko
