AKO SA DOSTAŤ Z UKRAJINSKEJ PASCE

Ak štátnici nedostanú rozum, tak sa jadrovej vojne nevyhneme. V situácii, keď Rusko ukradlo Ukrajine kus územia, vyhlásilo ho za ruské a je ochotné brániť ho nukleárnymi zbraňami – a na druhej strane vojnou zmietaná Ukrajina odmietla Putinov návrh na mierové rozhovory a požiadala o urýchlené prijatie do NATO (čo znamená priame zatiahnutie Severoatlantickej aliancie do vojny s Ruskou federáciou), sme len krôčik od priepasti, len jedno chybné rozhodnutie od globálnej katastrofy nepredstaviteľných rozmerov. Je najvyšší čas, aby predstavitelia zainteresovaných štátov prestali robiť svaly a hľadali diplomatické východisko z jadrovej apokalypsy, v ktorej nemôže byť víťazov. A ja volám všetkých ľudí dobrej vôle a zdravého rozumu k vytvoreniu takéhoto tlaku na zodpovedných činiteľov. Lebo keď čítam v našej tlači, aby sme sa nebáli jadrových zbraní, že nás nepozabíjajú všetkých, keď sa mi pred očami odohrávajú scény ako z Čapkovej Bílej nemoci, tak sa mi zdá, že sa všetci kompletne zbláznili. Toto už nie je hra, dostávame sa do záverečnej fázy, v ktorej sa budú určovať pravidlá hry úplne inak ako doteraz, v ktorej nejde ani o Ukrajinu, ani o Rusko, ale o prežitie ľudstva. Lebo aj keď nukleárny holokaust nemusí chcieť nikto, v momente, ako sa nám to vymkne spod kontroly, už cestu k nemu nebudeme vedieť ovplyvniť.

Pripojenie štyroch okupovaných oblastí Ukrajiny k Ruskej federácii sa nedá ničím ospravedlniť. Slovenská republika si z existenčných dôvodov nemôže dovoliť spochybniť základy medzinárodného práva a nijaký štát nemá právo odhryznúť si z cudzieho územia ako z koláča a pripojiť ho k svojmu hrubou silou. To je učebnicová vojenská agresia. Kto tomu nerozumie a opakuje po ruskom prezidentovi krajne zavádzajúcu propagandu o práve národov na sebaurčenie – s tým sa veľmi nemám o čom baviť. Jednak preto, lebo právo národa na sebaurčenie sa vzťahuje na národ, nie na enklávu, a jednak preto, že sa vzťahuje na osamostatnenie národa, nie na ukradnutie cudzieho územia, jeho dobytie cudzou armádou a pričlenenie ho k svojmu. Putinove zdôvodňovanie potreby dosiahnutia „historickej jednoty starej Rusi“ (oproti pôvodnému plánu „denacifikácie Ukrajiny“) bolo nielen nepresvedčivé, ale ide z neho mráz. Len si predstavte, že by sme si my takto zdôvodňovali pripojenie „historického Pribinovho kniežatstva“ až po Balaton alebo by si Maďari nárokovali územie južného Slovenska, prípadne Nemci by zatúžili po návrate Kaliningradu, historického Königsbergu pod svoju správu. Takéto uvažovanie treba v 21. storočí jednoznačne odmietnuť a potvrdenie záväzku uznávať jedine územnú celistvosť Ukrajiny je správne.

Druhou vecou však je pochopiť charakter konfliktu a spôsob, ako sa z neho dostať von. Je dobré uvedomiť si, kde sa to všetko začalo. Na začiatku totálnej devastácie medzinárodného práva stálo nelegálne bombardovanie bývalej Juhoslávie letectvom NATO bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, následne rovnako nelegálne ulúpenie Kosova ako integrálnej časti srbského územia a jednostranné vyhlásenie jeho nezávislosti v roku 2008, zakončené sporným rozhodnutím Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z 22. júla 2010, že táto svojvoľná úprava hraníc nebola v rozpore s medzinárodným právom. V rozsudku sa uvádza, že medzinárodné právo „neobsahuje žiaden zákaz vyhlásenia nezávislosti“. Za takýto záver hlasovalo desať sudcov, štyria boli proti. Špičkový slovenský právnik a vtedajší podpredseda Medzinárodného súdneho dvora Peter Tomka nie náhodou hlasoval proti, lebo si uvedomoval ďalekosiahle následky tohto rozhodnutia. Čuduj sa svete, verdikt súdu privítal vtedajší americký viceprezident Joe Biden, ktorý vyhlásil, že Spojené štáty podporujú kosovskú nezávislosť a územnú celistvosť. Vzápätí sa začali hlásiť o uznanie nezávislosti predstavitelia Abcházska, Južného Osetska, Podnesterska, ale aj Korziky, Taiwanu a iných enkláv. Uznanie Kosova jednoducho spustilo lavínu separatiatických hnutí po celom svete.

To nie je nijaký „whataboutizmus“ – toto hlúpe propagandistické slovo, ktoré nemá žiadnu oporu v odbornej literatúre, by sme nemali vôbec používať, pretože bez tohto historického kontextu nepochopíme súčasné dianie na Ukrajine. Mali by si to uvedomiť aj slovenskí europoslanci Michal Šimečka, Vladimír Bilčík, Michal Wiezik, Peter Pollák, Miriam Lexmann a Eugen Jurzyca, ktorí minulý rok v marci hlasovali za Správu o Kosove, ktorá v rozpore štátnou doktrínou SR vyzývala Slovensko na uznanie nezávislosti tejto juhosrbskej provincie – no dnes sa rozčuľujú nad porušením medzinárodného práva na Donbase. Z tejto zodpovednosti sa totiž nevyvlečú: aj oni sa podieľali na erózii medzinárodného práva.

Moralizovanie nám však v tejto chvíli nepomôže. Dôležité je pochopiť, že táto vojna sa už nemôže skončiť bilaterálnou dohodou medzi Ruskom a Ukrajinou, ak nemá ísť len o krehké nestabilné prímerie podľa tzv. kórejského scenára (teda demilitarizácia frontového pásma a zakonzervovanie konfliktu v čase). V tejto fáze, keď sa svetový systém určený Chartou OSN rozpadol na prach a každý si robí, čo chce, je potrebné nastoliť úplne nové pravidlá medzinárodného poriadku, ktoré budú záväzné a vynútiteľné pre všetkých. Zvolanie takejto svetovej konferencie pod patronátom OSN je nanajvýš potrebné. Čoraz viac sa však obávam, že pápež František má pravdu, keď neustále varuje, že už sme v tretej svetovej vojne a že tá už bude iba eskalovať. Na jej konci však budeme potrebovať nové pravidlá všetci a otázkou už je len to, ako rýchlo si to uvedomíme.

Opäť pripomínam, že k tejto vojne vôbec nemuselo prísť, keby bol Západ ochotný rokovať. Spomeňte si, akú doslova luxusnú dohodu mohol na jar podpísať s Putinom Volodymyr Zelenskyj, keby ho od toho neodhovoril Joe Biden a Boris Johnson. Už vtedy som varoval, že Ukrajina môže touto vojnou získať iba to, čo by získala aj bez boja. No vojnou môže stratiť oveľa viac. Krym Rusom nikto nevezme a v prípade Donbasu stačilo dodržiavať Minské dohody, dať regiónu určitú autonómiu a vrátiť ruskojazyčnému obyvateľstvu menšinové práva. Ušetrili by sme desaťtisíce životov, tisícky domov a ďalšiu zničenú infraštruktúru Ukrajiny. A to predsa nie je nepodstatné! Uvedomte si, že médiá neuveriteľne skresľujú situáciu, keď vytvárajú falošný dojem, že Rusom sa nechce bojovať. Naši novinári nevedia, čo činia, keď sa tešia z protestov v Dagestane, ktoré organizujú bývalí bojovníci Islamského štátu. Prezidentka Čaputová klame, keď tvrdí, že tie referendá, akokoľvek sporné, sa dejú „so zbraňami pri hlavách“. Nie je to pravda.

Spomeňte si na významnú ukrajinskú aktivistku Ninu Potarskú, ktorá bola minulý týždeň aj v Bratislave. Akokoľvek nenávidí Putina za to, že jej ničí vlasť, vyjadrila pochopenie pre obyvateľov Donbasu, ktorí sa tešia z ruských pasov, lebo osem rokov sa cítili ako druhotriedni občania, nechránila ich ukrajinská vláda, nechránili ich štruktúry Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, a tu zrazu o nich prejavilo záujem Rusko. Viete, ja sa tým ľuďom nečudujem, keď každé ráno vidím zúrivú, nenávistnú tvár Zelenského, ako sa chrapľavým hlasom vyhráža – z toho chlapa nejde žiadna dôvera, len strach. A spomeňte si, prosím, na rok 1999. Vtedy sa Slobodan Miloševič tiež správal necitlivo k albánskej menšine a britský premiér Tony Blair vyhlásil, že humanitárny princíp má prednosť pred nezasahovaním do vnútorných záležitostí štátov. Ja s tým nesúhlasím, ale takýto bordel v medzinárodných vzťahoch predsa nemôže existovať. Buď platia pravidlá pre všetkých alebo pre nikoho. Rusi sa správajú iba tak, ako sa správali Američania a ich spojenci v roku 1999. A Zelenskyj sa správa presne tak ako Miloševič a mal by za svoju neochotu dohodnúť sa a dodržiavať práva obyvateľov Donbasu niesť rovnakú zodpovednosť ako Putin za vojnové zločiny.

Keď sa toto všetko skončí (a my v tejto chvíli stále nevieme ako), nebude nám stačiť diktát víťazov, ktorý nikdy nie je trvalým mierom, lebo vytvára túžbu po pomste. Nebude nám stačiť len odzbrojenie, lebo ľudia skôr či neskôr začnú medzi sebou bojovať hoci aj palicami a kameňmi. Tieto opatrenia budú bezvýsledné, ak zároveň nepovedú k podstatným zmenám v medzinárodných vzťahoch. Možno sa budeme musieť vrátiť k plánom Alberta Einsteina a Bertranda Russella na vytvorenie celosvetového systému bezpečnosti, ktorému tak odporujú súčasné vojenské aliancie. Musíme zbaviť jednotlivé štáty schopnosti viesť útočné vojny, musíme obnoviť hodnoty upevňovania a prehlbovania priateľstva v medzinárodných vzťahoch, musíme sa zbaviť štruktúr, ktoré v nás posilňujú nepriateľstvo a konkurenciu namiesto bratstva a spolupráce. Dobrým začiatkom môže byť dnešné vyjadrenie bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá prekvapujúco vyzvala na zapojenie Ruska do vytvárania „spoločnej európskej bezpečnostnej architektúry“, aj keď si to „vyžaduje veľa vytrvalosti“. Už vo svojej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva (2001) som upozorňoval: bezpečnosť je buď globálna alebo žiadna. Musí prísť ďalšia svetová vojna, aby sme to všetci pochopili?

SLOVANSKÁ TRAGÉDIA A MORÁLKA GANGSTROV

Neprestáva ma fascinovať, ako sa oba krajné protipóly – proamerickí i proruskí aktéri – na seba podobajú. Obe skupiny ospravedlňujú zločiny svojho obľúbeného impéria zločinmi toho druhého a zúrivo napádajú tých, ktorí nepomáhajú jednej strane vyhrať, ale presadzujú mier. Denník Pravda dnes upozornil na to, že Putin pred ôsmimi rokmi klamal, keď po anexii Krymu upokojoval Ukrajincov, že Rusko sa nechystá pripojiť ďalšie územia. Nuž áno, taký je dnes svet. Aj Američania dali sľub, že zachovajú „multietnické Kosovo v rámci Juhoslávie“, aj Američania dali sľub, že NATO sa nebude rozširovať na východ, aj Američania dali sľub, že v Líbyi zavedú iba bezletovú zónu, hoci podnikli vojenský zásah, ktorý viedol k občianskej vojne a následnému faktickému rozpadu zničenej krajiny... A práve preto sú vojny. Lebo nikto nedodržiava pravidlá a každý si robí, čo chce.

Nebudem donekonečna polemizovať s fanatickými prívržencami Putina a vysvetľovať im, že právo na sebaurčenie sa vzťahuje na národ, nie na enklávu, rovnako ako som fanatickým obdivovateľom imperiálnej politiky USA – či už to bol Šebej, Osuský alebo Ondrejcsák – kládol jedinú otázku: nech mi ukážu článok OSN, ktorý umožňuje také zločiny, akým bolo svojvoľné bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO alebo vpád „koalície ochotných“ do Iraku. S ignorantmi medzinárodného práva sa nemám o čom baviť. Ospravedlňujem sa, ak máte pri tom pocit, že som arogantný, ale tých lží už bolo dosť, medzinárodné právo je v tomto absolútne jednoznačné, pravidlá by mali platiť pre všetkých rovnako a vojenská agresia sa nedá obkecať – aspoň u mňa to majú obhajcovia selektívnych vojen úplne márne.

Práve preto vám dávam do pozornosti dnešné vyjadrenie bývalého ministra zahraničných vecí a budúceho volebného lídra SaS Ivana Korčoka, ktoré je jednoducho neuveriteľné. Korčok bedáka nad tým, ako Rusko „systematicky ničí celú bezpečnostnú architektúru v Európe“ a niekoľkokrát (aj v diskusii) sa pozastavuje nad tým, že predsa ako si to tá zlá Moskva mohla dovoliť, keď medzinárodné právo je posvätné a nedotknuteľné... Pán Korčok, a vás takto huba nebolí? Dokážete sa pozrieť do zrkadla (myslím teraz bez tej pózy prižmúrených očí) a máte vôbec kožu na tvári, keď práve vy toto tvrdíte? Už som to písal veľakrát, ale musím to zopakovať znova: práve Ivan Korčok ako štátny tajomník rezortu diplomacie počas druhej Dzurindovej vlády podporil americkú inváziu do Iraku a výslovne sa vyjadril, že tam pôjdeme aj bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Ja som väčšie a otvorenejšie pohŕdanie medzinárodným právom nezažil, on sa to na rozdiel od Putina ani neusiloval skrývať. A táto destabilizácia medzinárodných vzťahov je vaše ovocie.

Budem naďalej putinofilom oponovať, že jeden štát jednoducho nemá právo svojvoľne si odhryznúť z iného, že to nemá oporu ani v Charte OSN, ani v žiadnom inom medzinárodnoprávnom dokumente, ale to jednoducho neznamená, že to rehabilituje a zbavuje zodpovednosti takých vojnových štváčov ako Dzurinda, Korčok, Šebej, Osuský, Naď, Krúpa, Klus a ďalší. A hoci nie som prívržencom politického revanšizmu, ešte raz sa budete, pán Korčok, vyhrážať občanom tejto republiky, ktorí majú na našu angažovanosť v tomto konflikte iný názor ako vy, že sú pre Slovensko hrozbou – tak prisámbohu, keď národ pošle túto garnitúru do minulosti, budem medzi prvými, ktorí budú volať po tom, aby ste za takéto slová niesli zodpovednosť. Lebo to je až drzé a absolútne neakceptovateľné, aby v demokratickej krajine usporadúval niekto hon na „vnútorných nepriateľov“ ako taký kovaný boľševik.

Podobne Ivan Korčok zavádza, keď tvrdí, že sme "neuznali zásahy proti Gruzínsku v roku 2008". Túto lož sústavne opakuje aj Zuzana Čaputová, Jaroslav Naď či generál bez vojska Pavel Macko. Je to stokrát vyvrátené klamstvo, čiže ak ho napriek tomu opakujú, ide o vedomú propagandu. My sme nemali čo uznať. Vojnu v Južnom Osetsku vyvolalo Gruzínsko. To som si nevymyslel ja, to sú všeobecne známe závery vyšetrovacej komisie Európskej únie z roku 2009. A nielen EÚ. 22. augusta 2008 uviedol americký veľvyslanec v Rusku John Beyrle v rozhovore pre denník Kommersant, že USA považujú ruskú reakciu na vpád gruzínskej armády do Cchinvali za primeranú. "Vidíme, že odpoveď ruských vojsk bola úplne opodstatnená útokom na ruské mierové sily v Južnom Osetsku," vyhlásil. Takže prečo sústavne klamete, pán Korčok?

To, čo sa deje na východ od našich hraníc, je slovanská tragédia, zvrátené gladiátorské zápasy s anglosaským obecenstvom. Opäť si pripomínam slová statočnej partizánskej ošetrovateľky, 93-ročnej Anny Bergerovej, ktorá sa minulý týždeň na mierovom zhromaždení v Bratislave, ktoré usporiadalo združenie Zjednotení za mier, so slzami v očiach vyznala z hrôzy, keď sa dopočula, že dva najväčšie slovanské národy vedú proti sebe bratovražednú vojnu. Západ sa vysmieva z humanistického ideálu slovanskej vzájomnosti, hoci práve on by mal tomu rozumieť: vari sa nezrodila myšlienka zjednotenej Európy z túžby, aby Francúzi a Nemci, sužovaní stáročnými konfliktmi už nikdy viac proti sebe neviedli vojnu? Vari toto nie je legitímny a žiadúci ideál, o ktorý by sme sa mali usilovať aj v prípade zmierenia slovanských národov?

Lenže práve toto Západ nechce, akoby mal z predstavy spolupráce slovanských krajín najväčší strach. A takto sa k nám správajú aj v Európskej únii. To, čo v piatok prijali ministri členských štátov EÚ zodpovední za energetiku, nie sú žiadne „európske riešenia“, ale presadenie hegemonistických záujmov Nemecka a Francúzska, ktoré sa na naše energetické potreby jednoducho vykašľali. Takto však nevyzerá spoločná európska politika, iba donútenie väčšiny európskych štátov sledovať záujmy dvoch hegemónov. Ale toto sme si už zažili v „žalári národov“, v Rakúsko-Uhorsku, toto nie je model zjednotenej Európy, za ktorý sme hlasovali v referende pri vstupe do EÚ.

Svet zošalel a delí sa len na sfanatizovaných prívržencov Ruska a USA, ktorí stratili morálny kompas, ale toto nie je a nemôže byť cesta. Mier nie je porážkou nepriateľa, ale zmierenie sa s ním. Pamätajte si to všetci tí, ktorí si chcete zachovať zdravý rozum a otvorenú myseľ: nepoddávajte sa nenávisti, toto nie je normálny stav a šovinizmus (či už antiruský alebo akýkoľvek iný) nie je cnosť.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna