PORAZENÍ SÚ IBA TÍ, KTORÍ REZIGNUJÚ
Od rána počúvam horekovanie nad výsledkami referenda, akí sme hlúpi a ľahostajní. Ako sa to však v priebehu dnešného dňa objavilo vo viacerých analýzach, nemali by sme byť na seba až takí prísni. Napriek totálnemu ignorovaniu referenda médiami a hanebnému odhováraniu od účasti zo strany prezidentky a vládnych politikov prišlo k referendovým urnám takmer 1,2 milióna voličov, teda takmer rovnaký počet, aký stačil v parlamentných voľbách roku 2020 pre ústavnú väčšinu Matovičovej vládnej koalície. Výsledky sú neplatné, ale legitímnejšie ako milión hlasov pre Zuzanu Čaputovú v prezidentských voľbách. Interpretácia výsledkov zo strany vládnej koalície, že išlo o „hanebne nízku účasť a jasné odmietnutie návratu mafie“ (Igor Matovič), že „v spoločnosti nie je vôľa skracovať volebné obdobie“ (Michal Šipoš) a že to bol „debakel pre Fica a Pellegriniho“ (Veronika Remišová) sú preto čisté bludy, aj keď som správne predpokladal, že títo bezcharakterní uzurpátori moci sa zachovajú presne takto a nebudú ochotní uznať realitu.
Počet ľudí, ktorí napriek silnej antikampani využili svoje ústavné právo, si zasluhuje maximálnu úctu. A to nielen tých takmer 98 percent, ktorí zakrúžkovali ÁNO, ale aj tie necelé 2 percentá voličov, ktorí prišli odpovedať NIE. Tým skôr, že o veľmi tesnej úspešnosti jediného platného referenda v dejinách Slovenskej republiky, na základe ktorého sme vstúpili do EÚ, rozhodli práve jeho odporcovia, ktorých nikto neodhováral od účasti. Keď dostala Iveta Radičová v druhom kole prezidentských volieb o štvrť milióna hlasov menej ako Ivan Gašparovič (presne 988 808) odmietla to označiť za porážku a vykrikovala na novinárov: „Vy ste ma nepočuli?! Výsledok vnímam ako milé prekvapenie, ako nový začiatok. Veď je to milión hlasov!“ Takže aké závery možno robiť z tohto výsledku?
Veľké ciele sa v našich dejinách dosahovali vždy ťažko a postupne. Štúrovci v roku 1849 nepresadili Slovensko ako samostatnú korunnú krajinu, lebo cisárska Viedeň im dala podmienku predložiť petíciu, z ktorej by bolo jasné, že legitímna časť z dvojmiliónového slovenského národa si takéto riešenie želá. Napriek enormnému úsiliu a podpore nemecko-jazyčnej tlače sa našim národovcom podarilo vyzbierať len niekoľko stoviek podpisov. Zdĺhavý a vyčerpávajúci zápas priviedol našich lídrov neraz až do stavu hlbokej frustrácie. Ľudovít Štúr umrel sklamaný a v presvedčení, že prehral. Jozef Miloslav Hurban na konci svojho života napísal skeptický článok „Není už národa slovenského“, v ktorom navrhoval všetko emancipačné úsilie zastaviť a splynúť s Čechmi. A predsa sme vďaka ďalším generáciám odhodlaných a zapálených bojovníkov za národnú slobodu po 150 rokoch boja za rovnoprávnosť dosiahli nezávislosť Slovenska. Poraziť možno len tých, ktorí rezignujú. A my sa nesmieme vzdať.
Táto mocenská garnitúra definitívne zničila ideál Masaryka a Štefánika, ktorí vo Washingtonskej deklarácii vyhlásili, že vznikajúca republika bude uznávať zásady iniciatívy a referenda. Za tých 105 rokov sme pre naplnenie ich vízie toho veľa neurobili. Slovenská republika má vo svojej ústave zakotvených viacero práv, ktorých výkon zostal iba na papieri. Okrem referenda spomeniem napríklad právo na štrajk zakotvené v čl. 37 ods. 4, ktoré sa síce ústavne zaručuje, ale hneď v ďalšej vete sa píše, že podmienky ustanoví zákon – a ten zákon za tridsať rokov existencie štátu nevznikol. Aj vďaka tomu mohla Dzurindova vláda protiprávne zastaviť štrajk železničiarov, voči čomu protestovali aj najvplyvnejšie medzinárodné ľudskoprávne organizácie, ale naše médiá ako mnohokrát predtým i potom nestáli na strane ľudu, ale na strane vlády.
Ani referendum nám nikto nedaruje bez toho, aby sme si jeho sfunkčnenie vydobyli. Neurobia to ani tie politické strany, ktoré dnes za neho v opozícii bojujú, no keď sa raz dostanú k moci, bude im referendum prekážať rovnako ako terajšej vláde. Vysoké kvórum potrebné na platnosť referenda by nebolo potrebné meniť, keby sme mali osvietených politikov, ktorí perfídne neodhovárajú voličov od naplnenia ich ústavného práva. Za normálnych okolností by to ani nebolo vhodné, keďže referendum má silu ústavného zákona a každá zmena ústavy by mala mať dôstojnosť a vysokú legitimitu. Lenže keďže u nás zodpovední štátnici vyhynuli, bude potrebné vyvinúť úsilie na zníženie kvóra na 30 percent. To je hranica, ktorá je dostatočne vysoká ako poistka proti zneužívaniu a dostatočne nízka na to, aby politici špekulatívne kalkulovali s neúčasťou. Do tohto zápasu by sa však už malo pustiť široké občianske hnutie, aby nebolo upodozrievané, že ide o stranícku agitku, ako sa to stupídne zneužívalo pri tomto referende. Viem, že občianska angažovanosť na Slovensku je žalostne nízka, ľahšia a jednoduchšia cesta k víťazstvu však nevedie.
Na záver mi dovoľte zdanlivo súkromnú, ale symbolickú poznámku. Chcel by som sa poďakovať mne neznámej majiteľke kvetinárstva Flowers Diana z Liptovského Mikuláša, ktorá mi poslala pred Vianocami nevšedný darček: cibuľku kvetu, ktorý rastie bez vody. Nevedel som, čo mám od neho čakať, vyzeral umelo, mŕtvo a pravdepodobnosť, že zakvitne, sa mi zdala veľmi nízka. V týchto dňoch sa však puky rozvinuli do nádherných kvetov, ktoré mi prežiarili byt a urobili mne a mojim blízkym, ktorým som ihneď rozoslal fotografie, veľkú radosť. Tak sa trochu pokochajte aj vy. A pamätajte, že život je podobný zázrak ako ten kvet. Každé úsilie si vyžaduje veľa trpezlivosti, kým vás obdarí kvetmi. A aj táto krása je len prchavá, umožňuje vám potešiť oko i dušu, vyvolá radosť a zadosťučinenie, ale vždy musíte mať pred sebou nové a vyššie ciele. O tom je život, o tom je úspech a o tom je šťastie.
NAUČTE VLÁDNYCH POLITIKOV POČÍTAŤ!
To, že prepytujem vicepremiérka a ministerka INVESTÍCIÍ Veronika Remišová sa nedokázala ani po viacnásobnej blamáži naučiť výšku DPH, je už predmetom vtipov. Ale to, že jej robia problém základné počty, už ani smiešne nie je. Veronika Remišová označila výsledok referenda za debakel Fica a Pellegriniho a vysmiala sa im, že nedokázali priviesť k urnám ani toľko voličov, koľko získali vo voľbách v roku 2020. Už som to vysvetľoval, ale keďže dnes túto hlúposť zopakoval predseda Ústavnoprávneho výboru NR SR a poslanec za OĽaNO Milan Vetrák, musím to povedať ešte raz a polopatisticky.
Ešte nerozdelený Smer-SD získal v posledných voľbách 18,29 % zo všetkých ZÚČASTNENÝCH voličov. Na nedávnom referende sa zúčastnilo 27,25 % zo všetkých OPRÁVNENÝCH voličov. Premenené na reálne čísla to znamená, že stranu Smer-SD volilo pred tromi rokmi 527 172 voličov. Na referendum o zmene ústavy prišlo 1 193 198 voličov. To je nielen viac ako dvojnásobok voličov Smeru. To je toľko, koľko bolo všetkých voličov vládnej koalície, kým ešte mali ústavnú väčšinu. A je to toľko, koľko by dnes stačilo na pohodlné prevalcovanie zvyškov vládnej koalície. Len s tým, že na skutočné voľby príde oveľa viac ľudí ako na referendum, ktoré sa usilovali držať provládni politici a médiá v ilegalite, a napriek tomu prišlo k urnám viac ľudí ako bolo voličov Zuzany Čaputovej. Interpretovať takéto čísla ako debakel môže len klinický idiot, ktorý neovláda stredoškolskú aritmetiku alebo bezškrupulózny podliak, ktorý vedome zavádza ľudí. Ale keďže nám nevládnu normálni ľudia, reálna je aj možnosť A, aj možnosť B.
Ako príklad si uveďme Matovičovu podmienku predčasných volieb (všimnite si, že on už ani nevie s niečím súhlasiť bez podmienky), aby sa do zmeny ústavy zabetónoval aj súčasný volebný systém. Líder OĽaNO to odôvodnil tým, že vraj Smer-SD, Hlas-SD a Republika sa dohodli, že po voľbách zmenia volebný systém, čo by bol podľa neho koniec demokracie. Hovoril som s viacerými opozičnými politikmi a som presvedčený, že Igor Matovič si nejakú dohodu týchto strán ako obyčajne skrz na skrz vymyslel, vycucal z prsta, vyblúznil – nazvite si to ako chcete, ale nie je na tom ani zamak pravdy. Jediný, kto chcel reálne meniť volebný systém, bol Matovič sám, má to aj vo volebnom programe a jeho poslanec Vetrák dnes nevedel obkecať, prečo by zrazu to, čo ešte minulý rok chceli, znamenalo koniec demokracie. Navyše straší, že by to bolo ako u Orbána, ktorého ešte pred pár mesiacmi obdivoval. Rozumiete tomu?
Mám pocit, že slovenská spoločnosť stratila akékoľvek nároky na úroveň politiky, že pasívne dokáže akceptovať čokoľvek ako naša prezidentka – aj nepríčetný stav, v ktorom koalícia nedokáže ani vládnuť, ani odísť. Lebo v normálnom štáte by nemohla vzniknúť diskusia o tom, či má odvolaná vláda vypadnúť hneď alebo až o rok, či občania ešte vôbec stoja o to, aby im títo babráci „pomáhali“ a prečo by to malo byť práve nasledujúcich deväť mesiacov iné ako doteraz. Dedičstvo tohto volebného systému si Slovensko ako ťažkú železnú guľu vláči za sebou už takmer štvrťstoročie. Odborníci naprieč politickým spektrom sa dlhodobo zhodujú na potrebe jeho zmeny, lebo súčasný stav vyhovuje jedine oligarchii (proti ktorej sa vládna koalícia tvári, že bojuje). Donedávna tomu rozumel aj Igor Matovič. Je veľmi ťažké nájsť zhodu na podobe tejto zmeny, pretože by mala vyhovovať kritériám spravodlivosti pre všetkých, nie iba jednej politickej garnitúre. Ale keď vládna koalícia zmení ústavu, že meniť volebný systém sa bude dať len trojpätinovou väčšinou, prakticky to zničí čo i len teoretickú možnosť dohody na nových pravidlách.
Celý tento chaos by mohla zastaviť jedna jediná žena – prezidentka republiky. Zuzana Čaputová dnes môže jediným rozhodnutím vyhnať Eduarda Hegera a jeho družinu z vládnych palácov alebo mu pohroziť, že vymenuje úradnícku vládu a ich pošle do opozičných lavíc, ak nebudú predčasné voľby ešte na jar. Lenže táto citlivo vnímajúca najatá herečka je opovrhnutiahodne zbabelá urobiť čokoľvek, čo by ohrozilo šance na jej budúcoročné znovuzvolenie. A tak som presvedčený, že títo politickí špekulanti to nakoniec prekombinujú a ľudia im tú politickú zbabelosť a mocenskú aroganciu vo voľbách spočítajú. Ak táto garnitúra vôbec je schopná garantovať férové voľby. Na základe ich doterajšieho správania by sme sa mali mať na pozore.
