Covidovanie oslobodené od povinnosti nahrádzať škodu
spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a
nesprávnym úradným postupom
V prvom roku kovidovania, v roku 2020, sa prezidentke darilo predstierať verejnosti, že sa nestotožňuje s vládnou koalíciou. Kvôli tomu predstierala občasné záchvaty kritického myslenia a kritického postoja ku krokom vládnej koalície, ba dokonca aj jej premiéra. Predstieranie zrejme neprinášalo vytúžený nárast voličských preferencií. Prezidentka sa stále otvorene neprihlásila ku koalícii, no zvyšuje svoj osobný vklad ku koaličnému blahu.
Ako prvý príklad hodno spomenúť úpravu práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Vládnej koalícii toto základné právo výrazne prekáža. Zvlášť pri prijímaní protipandemických opatrení, takých blízkych Hlavnému hygienikovi Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR: „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“
Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 48 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“
„Zákon“ v terminológii používanej v Ústave neoznačuje jeden konkrétny všeobecne záväzný právny predpis, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (PL. ÚS 15/1998). Zároveň predurčuje jediný orgán verejnej moci, ktorý smie danú otázku alebo dané otázky upraviť svojím všeobecne záväzným právnym predpisom. Tým orgánom je Národná rada Slovenskej republiky.
Vykonávacím zákonom k článku 51 odsek 1 v otázkach škody spôsobenej výkonom verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Povahu vykonávacieho ustanovenia vo vzťahoch upravených zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia má čl. I bod 21 (§ 58) zákona č. 286/2020 Z. z.
Podľa článku I bod 21 zákona č. 286/2020 Z. z.: „§ 58 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie: „Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené.“
Na rozdiel od všeobecného zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý ustanovuje podmienky pre vznik zodpovednosti orgánov verejnej moci za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci, ustanovenie článku I bod 21 (§ 58 ods. 5) zákona č. 286 má opačný význam. Ustanovuje výnimku zo všeobecnej zodpovednosti orgánov verejnej moci, jeden zo subjektov práva vykonávajúcich verejnú správu oslobodzuje od ústavou určenej zodpovednosti. Výnimka nie je náležite vysvetlená a odôvodnená. Predstavuje účelový a svojvoľný zásah do ústavného režimu uplatňovania verejnej moci v Slovenskej republike.
Vo vzťahu k základným právam a slobodám je zákon č. 286/2020 Z. z. deravý ako ementál. Naznačuje to okolnosť, že návrh o nesúlade jeho ustanovení s ústavou podala na ústavný súd verejná ochrankyňa práv Slovenskej republiky a ešte vždy zostalo dosť pre generálneho prokurátora pre návrh o protiústavnosti iných ustanovení zákona.
Prezidentka Slovenskej republiky ich oboch predbehla vlastným návrhom na ústavný súd. Nešlo iba o prvý návrh, ale zároveň o najskromnejší návrh spochybňujúci ústavnosť zákona č. 286/2020 Z. z.
Ústavná úprava zakladá zodpovednosť štátu predovšetkým za činnosť jeho orgánov, ale aj za zákonom ustanovenú činnosť subjektov práva, ktoré pôsobia v jeho mene. Spravodajské služby a iné organizácie pôsobiace v oblasti bezpečnosti štátu v mene štátu sa správajú ako štátne orgány, ale nie vždy sú zákonom jasne proklamované ako orgány štátu. Ústavnú zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom musí štát prevziať aj vtedy, keď škodu spôsobí subjekt práva, ktorý síce nie je výslovne označený za orgán štátu, ale ktorý v mene štátu koná. Formulácia zákonov je výsledkom činnosti štátnych orgánov. Preto nie jednoznačná formulácia zákona nemôže zbaviť štát zodpovednosti za činnosť tých zložiek, ktoré hoci nie sú označené za štátne, pôsobia v mene štátu.
Ústava SR v článku 13 odsek 4 určuje: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“
Účelom základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym výkonom verejnej moci je nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi hodnotami chránenými právnym poriadkom. Jedným z konfliktných práv je záujem orgánov verejnej moci, aby bez obáv v celom rozsahu zverenej právomoci mohli konať, uplatniť svoju právomoc. V protiklade k tomuto záujmu stoja právne aprobované záujmy subjektov súkromného práva, fyzických a právnických osôb, aby im orgány verejnej moci pri protiprávnom uplatnení právomoci nespôsobovali škodu a ak škodu napriek tomu spôsobia, aby spôsobenú škodu nahradili.
Účelom základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je chrániť štát, jeho orgány a ďalšie subjekty podieľajúce sa uplatňovaní potrieb a záujmov štátu pred občanmi Slovenskej republiky a ďalšími subjektami súkromného práva.
Účelom základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom je ochrana občanov a ďalších subjektov súkromného práva pred nezákonným rozhodovaním a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci a ďalších subjektov uplatňujúcich potreby a záujmy štátu.
S kultúrou materiálneho právneho štátu je celkom nezlučiteľný stav, keď subjekt s právomocou zaväzovať iné subjekty práva, určovať im povinnosti, sa beztrestne môže dopúšťať chýb a omylov pri uplatnení svojej právomoci, lebo ho účelovo prijatý zákon výnimkou udelenou zo všeobecného právneho režimu zbaví právnej zodpovednosti za protiprávne správanie, ktorého sa dopustí svojou činnosťou alebo nečinnosťou.
Navrhovateľ zmeny zákona o ochrane verejného zdravia v čase prípravy návrhu zákona č. 286/2020 Z. z. už poznal, ako a čím sa Úrad verejného zdravotníctva SR dopustil s ústavou nezlučiteľného správania. Ako príklad hodno spomenúť Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia sp. zn. OLP/7693/2020 zo dňa 29.09.2020. Úrad verejného zdravotníctva SR týmto opatrením nariadil všetkým osobám povinnosti usporiadané do troch bodov. V bode 4 opatrenia sa uvádzajú rozmanité výnimky z prvých troch bodov predpísaného správania.
Podľa jednej z výnimiek opatrenia v bode 1 až 3 sa nevzťahujú okrem iného na „štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vyslaných na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastupovania Slovenskej republiky v medzinárodnej organizácii alebo medzinárodného vojenského zastupiteľstva mimo územia Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky počas a po skončení vyslania v cudzine, spolu s ich rodinnými príslušníkmi.“
Ak dôvodom pre zavedenie opatrenia obmedzujúceho slobodu pohybu boli zdravotné dôvody spojené s pandémiou koronavírusu, potom výnimka pre osoby vykonávajúce práce istého druhu (vo verejnom záujme) v zahraničí nemá základ v medicínskom poznaní, pretože chýbajú dôkazy o tom, že koronavírus si netrúfa na štátnych zamestnancov pôsobiacich v zahraničí. Zamestnanci a ich rodinní príslušníci môžu byť koronavírusom nakazení alebo môžu byť jeho prenášačmi rovnako dobre ako všetci ostatní, ktorí výnimku z povinnosti nepožívajú.
Príklad s Opatrením OLP/7693/2020 zo dňa 29. septembra 2020 plní ilustračnú funkciu a zároveň je dôkazom, že zákonodarca pripravil návrh zákona č. 286/2020 Z. z. tak, aby dodatočne oslobodil úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva spod právnej zodpovednosti za protiústavné správanie, o ktorom v čase prípravy návrhu zákona muselo byť známe, že sa ho úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva dopustili v činnosti, ktorou obmedzovali základné práva a slobody v boji proti koronavírusu. Zákon v tomto prípade a takým spôsobom poslúžil na dodatočné vylúčenie zodpovednosti štátu za správanie subjektov práva, ktoré podporoval a chránil v čase, keď k správaniu dochádzalo. Taký prístup k využitiu inštitútov ústavného práva je nemorálny a nezlučiteľný so zásadami materiálneho právneho štátu.
Zákonodarca takto vytvoril paradoxnú situáciu.
Po prvej vlne koronavírusu vláda SR prijala opatrenia na odškodnenie v niektorých oblastiach podnikania, napríklad v cestovnom ruchu. Tieto opatrenia vychádzajú z konkludentného uznania politickej zodpovednosti za prijaté opatrenia namierené proti koronavírusu a ich negatívne pôsobenie na podnikanie. Zároveň, presnejšie s miernym časovým sklzom, Národná rada SR na návrh vlády SR prijala zákon č. 286/2020 Z. z., ktorým vylúčila právnu zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu spôsobenú počas prvej vlny (ale aj všetkých budúcich vĺn) koronavírusovej epidémie.
Rozdiel medzi akceptáciou politickej zodpovednosti a vylúčením ústavou chránenej právnej zodpovednosti je determinovaný finančnými záujmami vlády SR. Odškodné pri politickej zodpovednosti je výrazne nižšie ako odškodné, aké by Slovenská republika musela vyplatiť pri uplatnení právnej zodpovednosti. Odškodné vyplatené ex lege nezávisí od politických záujmov vlády, ale od ekonomického vyčíslenia vzniknutej škody. Súbežne s tým uplatnenie politickej zodpovednosti sa spája s propagandistickým prínosom, aký uplatnenie právnej zodpovednosti nemá potenciál priniesť.
Ústava SR ustanovením článku 51 odsek 1 vytvára predpoklady pre vznik takej právnej zodpovednosti ustanovenej v článku 46 odsek 3, pri ktorej sa táto zodpovednosť zákonom obmedzí. Ústava v článku 51 odsek 1 nevytvára Slovenskej republike právny základ, aby sa zákonom oslobodila spod každej právnej zodpovednosti v akomkoľvek rozsahu.
Ustanovenie článku I bod 21 zákona č. 286/2020 Z. z. nie je v súlade s článkom 46 odsek 3 Ústavy SR. Ústava SR podľa článku 46 odsek 3 vytvára právny základ, na ktorom Národná rada SR vo fáze tvorby práva môže obmedziť právnu zodpovednosť za výkon verejnej moci. Národná rada SR však pri prijímaní zákona č. 286/2020 Z. z. porušila článok 46 odsek 3 ústavy, pretože zodpovednosť úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva úplne vylúčila. Tým ustanovenie článku I bod 21 zákona č. 286/2020 Z. z. nie je v súlade s článkom 46 odsek 3 ústavy a zároveň nie je v súlade ani s článkom 13 odsek 4 Ústavy SR.
Ustanovenie článku I bod 21 zákona č. 286/2020 Z. z. nie je napokon ani v súlade s prvou vetou článku 1 odsek 1 Ústavy SR.
„Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.“ (PL. ÚS 17/08)
Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR vychádza z koncepcie, že orgán verejnej moci, ktorý poruší niektorú ústavnú normu rozdielnu od ustanovenia o právnom štáte určeného článkom 1 odsek 1 Ústavy SR, sa nespráva ako orgán právneho štátu, a že ústavný súd rozhodne súbežne s rozhodnutím o porušení iného ustanovenia ústavy aj o porušení článku 1 odsek 1 Ústavy SR, ak navrhovateľ požiada o rozhodnutie ohľadne článku 1 odsek 1 Ústavy SR (napr. PL. ÚS 15/98).
Článok I bod 21 zákona č. 286/2020 Z. z. tým, že porušuje základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zaručené článkom 46 odsek 3 Ústavy SR zároveň nemá kvalitu zákona, akú je Národná rada Slovenskej republiky povinná dodržať pri tvorbe práva podľa zásad materiálneho právneho štátu.
Ústavný súd SR zareagoval operatívne na návrh prezidentky SR. Uznesením zo 4. novembra 2020 rozhodol, že pozastavuje účinnosť § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Uznesenie Ústavného súdu SR bolo vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 318/2020 Z. z.
Rozhodnutie, ktorým ústavný súd pozastaví účinnosť zákona, je veľmi vážnou výstrahou. Dosiaľ sa nestalo, aby ústavný súd pozastavil účinnosť zákona a neskôr, aby také rozhodnutie zrušil. Pozastavenie účinnosti zákona je priama cesta k neskoršiemu rozhodnutiu o porušení ústavy dotknutou časťou zákona.
Vláda Slovenskej republiky sa hrá na vládu, ktorá nerobí nič neústavné. Nález potvrdzujúci nesúlad § 58 ods. 5 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia by bol názorným dôkazom, že to tak nie je.
Vláda sa na posledný okamih zachránila pred pádom do priepasti. Ústavný súd si dal na čas s právoplatným rozhodnutím o tom, či pozastavený paragraf ozaj porušuje ústavu.
Národná rada SR prijala 12. mája 2021 zákon č. 220/2021 Z. z. ako ďalšiu novelu zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Rozsiahlejšia ako sám zákon je všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu zákona.
Ťažiskom dôvodovej správy je odsek, v ktorom sa uvádza:
„V situácii, ak sú možné viaceré výklady zákona a ak okrem výkladu ustanovenia zákona, ktorý je v rozpore s ústavou, existuje aj taký výklad predmetného ustanovenia zákona, ktorý v rozpore s ústavou nie je, nie je dôvod, aby Ústavný súd konštatoval nesúlad zákona s ústavou. Konštatuje len to, že zákon je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom, teda tak, že sa má uplatňovať len výklad zákona, ktorý je v súlade s ústavou, nie ten, ktorý je s ústavou v rozpore. Tak je tomu podľa názoru predkladateľov aj v tomto prípade. V záujme odstránenia interpretačných pochybností a nastolenia právnej istoty v danej veci sa však navrhuje do zákona doplniť, že vylúčenie náhrady škody a ušlého zisku sa netýka náhrady škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.“
Osem poslancov z radov poslancov zapísaných na súpisku koaličných strán vysvetlilo účel predloženia návrhu zákona zavedením jednotnej interpretácie do zákona. Vsuvka do § 58 ods. 5 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia sa zavádza ako „interpretačná doložka“ kvôli odstráneniu právnej neistoty o tom, ako sa § 58 ods. 5 bude vysvetľovať a uplatňovať.
Ústava SR v článku 152 odsek 4 ustanovuje všeobecnú interpretačnú doložku pre výklad a uplatňovanie každého všeobecne záväzného právneho predpisu. Odkedy sa vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky označili za všeobecne záväzný právny predpis, tak podľa článku 152 odseku 4 ústavy sa musia vysvetľovať a uplatňovať dokonca aj tieto skvosty právneho poriadku Slovenskej republiky. Za takého stavu právneho poriadku SR poslanci-navrhovatelia odviedli zbytočnú nadprácu, keď sa podujali uskutočniť zámer vložiť do zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia špeciálnu interpretačnú doložku. Prečo sa všetky ostatné zákony prijímajú bez takých interpretačných doložiek?
Prečo pre všetky ostatné zákony prijaté v Slovenskej republike stačí všeobecná interpretačná doložka určená článkom 152 odsek 4? Ak by poslanci - navrhovatelia takú otázku dostali, veľmi by sa zapotili pri hľadaní odpovede. A predsa by nijakú rozumnú odpoveď nenašli.
Lenže poslancom Národnej rady SR možno nahovoriť čokoľvek, s čím sa stotožní líder strany, ktorú v parlamente práve zastupujú. A tak plénum národnej rady nezačalo dobiedzať požiadavkami o presvedčivý výklad príčiny pre úpravu § 58 odsek 5. Má sa za to, že zákon č. 286/2020 Z. z. treba vylepšiť osobitnou interpretačnou doložkou ukrytou v zákone, nuž dajú svoj hlas za vloženie osobitnej interpretačnej doložky do § 58 odsek 5 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.
Na odvrátenej strane vylepšovania zákona interpretačnou doložkou je príčina, o ktorú pri novelizácii zákona išlo naozaj.
Prijatím nového ustanovenia § 58 ods. 5 zanikol dôvod pre rozhodovanie ústavného súdu o tom § 58 ods. 5, ktorému 4. novembra pozastavil účinnosť.
Národná rada Slovenskej republiky schválila náhradu za úpravu § 58 odsek 5 zákona č. 286/2020 Z. z. 12. mája 2021. Ústavný súd SR rozhodol, že zastavuje konanie o nesúlade § 58 odsek 5 zákona č. 286/2020 Z. z. s ústavou. Rozhodnutie urobil 30. júna 2021. Na toto prevratné rozhodnutie potreboval jeden a pol mesiaca. Spomalené chápanie alebo úmysel zatajiť pred verejnosťou, že Národná rada SR schválila 12. mája 2021 novelu zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorou sa zachovala podstata nesúladu zákona s ústavou?
Spoločným vzopätím vlády SR, parlamentu SR, prezidentky SR a úplne nezávislého Ústavného súdu SR sa podarilo zabrániť nastoleniu stavu, v ktorom by Ústavný súd SR vyslovil, že do zákona č. 286/2020 Z. z. ktosi zasadil ústavu porušujúci paragraf. Aj po zavŕšení súlože sa podarilo zachrániť dobrú povesť účastníčky aktu ako panny.
Zákon č. 220/2021 Z. z. znovu novelizujúci § 58 ods. 5 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia má dva články. Na prvé počutie to navodzuje dojem, že je obsahovo bohatý. V skutočnosti ide o ojedinelú zmenu zákona aj v slovenských podmienkach a zvyklostiach. Celý zákon mení a dopĺňa jediné ustanovenie zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a to § 58 odsek 5.
Podľa vložky do zákona z 12. mája 2021:
„V § 58 odsek 5 znie:
„(5) Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení osobami, ktorým sú uložené podľa tohto zákona a na jeho základe, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené; tým nie je dotknuté právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa osobitného predpisu, ani právo na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.“
Podľa článku II: „Tento zákon nadobúda účinnosť 15. júna 2021.“
Zákon č. 220 zavádza to isté, čo mal za lubom aj zákon č. 286/2020. Zachrániť v štátnom rozpočte peniaze, ktoré z neho rozkotúľaval svojimi pseudo legislatívnymi výčinmi Hlavný hygienik Slovenskej republiky od prepuknutia zaujatia pre obmedzovanie základných práv a slobôd.
Od 13. novembra 2020, keď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2020 dostalo svoje číslo 318/2020 Z. z. a našlo svoje miesto v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a s tým aj účinnosť, do 15. júna 2021, keď účinnosť nadobudol zákon č. 220/2021 Z. z. na Slovensku neplatila výnimka zo zrušenia práva na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení uložených v mene protikovidového boja.
Riskantný krok sa vyplatil. Pozastavenie účinnosti § 58 ods. 5 zákona č. 286/2020 Z. z. sa spoločným úsilím vlády a jej blízkych médií podarilo udržať mimo pozornosti podnikateľov poškodených nesprávnym úradným postupom Hlavného hygienika Slovenskej republiky a jemu blízkych úradíkov. Oceniť si zaslúži aj tichá podpora opozičných strán, ktoré tiež udržali v tichosti fakt, že žaloby o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom treba podávať čo najskôr po vyhlásení uznesenia Ústavného súdu SR č. 318/2020 Z. z. v Zbierke zákonov SR. Štátny rozpočet nemožno rozflákať len tak. Vláda potrebuje rezervy, nech má na čo siahať.
Ľudské správanie obvykle má logické, rozumné vysvetlenie. V tomto prípade prezidentka SR najskôr očividne neústavné ustanovenie § 58 ods. 5 zákona č. 286/2020 Z. z. označila za nesúladné s ústavou a prehnala ho cez ústavný súd. Ten uznal nesúlad § 58 ods. 5 zákona č. 286/2020 Z. z. s ústavou a pozastavil mu účinnosť. Keď sa toto udialo, prezidentka SR bez námietok a výhrad podpísala zákon č. 220/2021 Z. z. s novým ustanovením § 58 ods. 5. Vo formálne inej podobe, pretože k formulácii § 58 ods. 5 pribudli nové slová „o nedotknutí práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa osobitného predpisu“ tiež sa úprava ustanovením § 58 ods. 5 rozšírila nad rámec úpravy danej zákonom č. 286/2020 Z. z. o slová o zachovaní práva na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, no čo bolo neústavné v § 58 ods. 5 zákona č. 286/2020 Z. z., zostalo neústavné aj podľa zákona č. 220/2021 Z. z. A prezidentka SR to podpísala, ako keby ani netušila, že v predchádzajúcej podobe podpísať odmietla, záležitosť predložila ústavnému súdu a ten jej návrhu vyhovel.
Komu to prospelo?
Čomu to prospelo?
Odpoveď by mohla byť jednoduchá, ak by sa overilo advokátska kancelária ktorého z poradcov hlavy štátu v čase po 13. novembri 2020, no najneskôr 14. júna 2021 vo veci náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom zavŕšeným prijatím opatrenia proti pandémii začala zastupovať podnikateľa, ktorý v tomto období podal žalobu proti štátu. Žonglovanie so zákonom na objednávku nie je zaužívané, no zrejme by sa mohlo začleniť medzi formy propagovaného boja štátu proti korupcii.
Vyšetrovanie na overenie, či ozaj išlo práve o toto môžu uskutočniť iba orgány štátu vyčlenené na boj s organizovaným zločinom. Život navodzuje zdanie, že môžu byť plne vyťažené braním do väzby zločincov z období minulých vlády i priamo z jej radov vo veľmi skorých ranných hodinách, a že na preverovanie poradcov z prezidentskej kancelárie azda dôjde až s fázovým posunom volebného obdobia po najbližšej personálnej výmene na najvyššom mieste. Deje s fázovým posunom sa vo fyzike dejú jedna radosť. Lepšie ako v našom právnom štáte.
Napokon, mali by sme si položiť otázku, akú úlohu v tom celom zohráva hlava štátu.
Funkcia hlavy štátu sa vníma ako pocta, prejav obrovského uznania od celej spoločnosti osobe, ktorá je hlavou štátu. Ale prečo by to malo byť takto? Hlava štátu ozaj nemusí byť bábkou, ktorej lichotí, že je na predaj na každej pošte na známke a vo vybraných papiernictvách na farebných fotografiách. Ak povieme, že o priepasti času medzi prijatím dvoch zákonov o tom istom nič nevie, urobíme z nej obeť, ale zároveň aj bezduchú bábku vhodnú iba na nosenie cyklámenového rúška k cyklámenovým šatám.
Celkom neopodstatnená predstava. Pani prezidentka je dáma s právnickým vzdelaním. Musela si všimnúť, čo vlastne všetci na Slovensku, že vstup do politiky, získanie funkcie v štátnom mechanizme nie je cieľ, ale prostriedok. Pre prístup k donedávna celkom cudziemu majetku a jeho premene na vlastný. Nemožno vylúčiť, že prezidentka nadobudla dojem, že bude bielou vranou a nesiahne na verejný majetok. Je to pravdepodobné?
Odpoveď nie je jediná možná. Spája sa so štatistickou vyhliadkou, že hlava štátu je iná ako prevažná väčšina ostatných ústavných činiteľov. No komu by uškodilo, ak by sa orgány s právomocou vyšetrovať zaoberali otázkou, čo ju viedlo k podpisu opakujúceho sa zákona?
Nech to označíme za akokoľvek nepravdepodobné, tiež by mohla mať záujem vytvoriť pre svojho klienta príležitosť podať žalobu za nesprávny úradný postup pri prijímaní obmedzujúceho opatrenia počas boja s pandémiou.
Sponzorovanie politikov je téma, ktorej médiá venujú iba čiastočnú pozornosť. Na prvý, ďalej neoverovaný pohľad sa zdá, že dobročinnú činnosť výstredne bohatého jednotlivca, ktorý prejavuje svoje sympatie určitému politikovi alebo političke pomocou šekov vystavených na dobre živené sumy. Dotovaný politik, ak sa dočká volebného úspechu, sa odvďačuje sympatiami, ktoré prejavuje uplatnením svojej právomoci v prospech sponzora. Médiami priamo nepodporované, no vnímané ako jedno z početných huncútstiev, akých je na najvyššej úrovni mnoho.
Vzťahy okolo sponzoringu politika nemusia byť také zjednodušené. O rozprávkovo bohatých sponzoroch vieme, že k bohatstvu ich priviedlo nekompromisné presadzovanie vlastných zámerov. A odrazu – láskavosť a porozumenie pre osobu v radostnom očakávaní, ktorá verí, že vyhrá voľby. Čo ak nie? Láskavý sponzor si odškrtne z účtu nejakých dvesto tisíc mesačne a fajn? A o mesiac to zopakuje, iba s iným kandidátom? Nakoľko je to pravdepodobné?
Čo ak je všetko inak?
Čo ak sponzor dá uchádzačovi o verejnú funkciu podpísať zmluvu, dlžný úpis či čokoľvek iné, čím si zaviaže sponzorovaného politika k splátke určitej sumy? Po častiach alebo naraz, aj s úrokmi? Čo ak je politik pre prípad úspechu stimulovaný ku korupčnému správaniu, lebo si pri výkone funkcie musí zarobiť „nad plán“ prinajmenšom toľko, koľko musí zaplatiť svojmu štedrému sponzorovi? Uškodilo by uplatňovaniu verejnej moci tak, aby sa preverila táto možnosť?
Čaputovanie ústavy sa nekončí
Ľudia robia chyby. Nie všetci rovnaké. Každý svoje vlastné. Pretože ľudia robia chyby, prvotnou reakciou okolia je porozumenie a tolerancia chýb. Porozumenie a tolerancia má svoje hranice. Ak sú chyby neúnosne veľké, zarážajúco závažné alebo príliš časté. Dôležité tiež je, či sú chyby úmyselné alebo vyvolávajú dôvodné podozrenie, že sú úmyselné.
Prezidentka SR Zuzana Čaputová kus roka 2020 navštevovala inštitúcie verejnej moci, vyhľadávala aj iné medializované príležitosti. Všade sa ponosovala a poplakávala, ako sa musí prizerať dianiu v štáte, pretože nemá náležité právomoci. Novinárky i novinári chápavo, tu i tam aj ľútostivo prikyvovali. Čo už zmôže, keď nič nemôže?
V skutočnosti chyba nie je v rozsahu právomocí, ale v uplatňovaní tých právomocí, ktoré prezidentka má.
Podrobnejší pohľad na nakladanie s ústavnými právomocami naznačuje, že prezidentka Zuzana Čaputová nepestuje iba neškodnú ľahostajnosť voči tomu, čo Ústava SR ukladá hlave štátu, čo ústava očakáva od hlavy štátu v záujme budovania efektívne fungujúceho materiálneho právneho štátu. Vláda Slovenskej republiky pod zámienkou boja proti pandémii odstraňuje základné práva a slobody priznané Ústavou SR a spolu s nimi aj ľudské práva zaručené medzinárodnými dohovormi. Obmedzuje demokratickú formu vlády, potláča materiálny právny štát. Inak povedané, v chode Slovenskej republiky likviduje všetko dobré, čo vláda na Slovensku môže potláčať. Prezidentka SR v tejto hre pôsobí ako nahrávačka, ktorá uplatňuje alebo neuplatňuje svoje právomoci tak, aby vláde pomáhala pri presadzovaní jej zaujatia proti Ústave SR, demokracii a právnemu štátu. Zároveň pracuje na imidži ľudovej prezidentky, čo nie je a nikdy nebude. Toto predstieranie sa deje na úkor plnenia reálnych povinností hlavy štátu.
Štát, ktorý nedokáže dodržiavať ani vlastnú ústavu, si zbytočne a neoprávnene robí chute na uznanie za právny štát. Ak ambície štátu stať sa právnym štátom hatí sama hlava štátu, je to obrovská hanba, ale aj nešťastie a tragédia. Ak to hlave štátu obyvateľstvo toleruje, znevažuje sa a zahanbuje sa samo obyvateľstvo. Jasná správa o zlom vysvedčení pre všetkých dotknutých.
doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.
emeritný sudca
Ústavného súdu Slovenskej republiky
